Môj Šéf

27. Kapitola

Prišla som domov a kabelku zhodila hneď pri dverách. Nohou som kopla do najbližšej skrini, botníku, či stoličky. Vlastne ani sama neviem, čo to bolo. Porazenecky som si sadla za stôl a hlavu si vložila do dlaní. Prečo som do riti s tým súhlasila?!!! Môžem byť ja ešte viac sprostá než sa zdám? Radšej neodpovedajte. Išla som späť po kabelku, z ktorej som následne vylovila mobil a zavolala osobe, ktorá mi to určite zdvihne. Aspoň dúfam.

"Halooo?" Ozvala sa Sandra z druhej strany.

"Potrebujem vypnúť!" Viac jej netrebalo počuť. Do pól hodiny bola u mňa a už ma ťahala do izby.

"Tak sa pozrime, čo tu máme." Uškrnula sa a mňa strčila smerom k posteli, na ktorú som dopadla. Posadila som sa a sledovala, ako sa mi prehrabuje v skrini.

"Bum bác bum!" Otočila sa ku mne a v rukách držala mini šaty, ktoré som mala ledva do polky stehien. Môj úsmev rázom zmizol a začala som krútiť hlavou. Tak toto si na seba rozhodne nedám. Aj keby ma mali zastreliť.

"Tak toto si neoblečiem." Namietala som a krútila záporne hlavou.

"Ale navlečieš!" Vyškierala sa ako slniečko na hnoji a už ma s tým tlačila do kúpeľne. Keď som vyšla moja tvár rozhodne spokojná nebola.

"Bingo!!!! Nech sa páči." Podala mi čierne topánky na veľkých ihlách a moje oči boli už niekde na zemi.

"To nemyslíš vážne! Na takýchto ihlách neviem chodiť!" Napomenula som ju, na čo sa len uškrnula.

"Neboj nič, pozri." Zobrala mi ich z ruky a obula si ich. Pár krát v nich prešla a ja som ju pozorne sledovala.

"Daj sem!" Vytrhla som jej ich z rúk, na čo sa len zasmiala a sledovala ma, ako sa v nich snažím chodiť. Pár krát som skoro rupla na zem no do pár minút som sa to naučila. Pozrela som sa na seba do zrkadla a keby ma tak teraz videli rodičia určite by si mysleli to, čo si teraz myslím aj ja. Jednou vetou, vyzerám ako lacná kurva.

"Veď vyzerám ako...." Nestihla som dopovedať, pretože jej ukazovák mi pristál na perách.

"Psttt, žiadne také! Si krásna." Usmiala sa na mňa a potom tlieskla.

"Takže, šaty a topánky máme, teraz ti spravíme make up a účes." Začala si prezerať moje vlasy a ksychtila sa tak, že som radšej nechcela vedieť, čo si o mojich vlasoch myslí.

"Prefarbíme ťa!" Zvýskla a ja som stuhla.

"Tak to teda nie!" Záporné som pokrútila hlavou a smerovala preč, no než som to stihla tak ma schmatla a dotlačila do kúpeľne.

"Tak ti dáme aspoň nejakú parochňu?" Opýtala sa a ja som začala uvažovať. Načo mi do čerta parochňu? No trošku zmeny nezaškodí. Pomyslela som si.

"Máš nejakú blond?" Opýtala som sa a jej výraz vravel za všetko. Tak teda uvidíme, čo vykúzli.

**********

Hotové sme vyšli z mojej bytovky. Pred bytovkou už bolo nejaké auto, a keď z neho vystúpil Derek a Jason hneď som pochopila, že to auto je ich.

"Ako ti to pristane Sandra! A kto je táto krásavica s tebou?" Opýtal sa Derek a premeral si ma zhora na dol. On ma nespoznal?! Pozrela som hneď na Sandru a buď mám fakt veľké šťastie, alebo pochopila, čo som mojím pohľadom myslela.

"Toto je Rose." Usmiala sa a žmurkla na mňa. Ja som sa usmiala tiež a všimla som si, že Derek pri vyslovení mena Rose sa zarazil.

"Rada vás spoznávam páni!" Podala som im ruku, a ako pravý gentlemani mi ju pobozkali.

"Aj my teba." Povedal Jason a žmurkol na mňa.

"Tak poďme teda!!" Zavelila Sandra a všetci sme nasadli do auta. O pár minút sme už boli pred barom a následne sme už vchádzali dnu. Všetci sa niekam rozpŕchli a ja som sa vybrala k baru.

"Tak, čo by si dala túto kráska?" Opýtal sa ma barman a usmieval sa.

"Martini prosím." Oplatila som mu úsmev a o minútku som už mala svoj koktail v ruke.

"Ďakujem." Poďakovala som a sadla si k baru. Popíjala som martini a sledovala ako sa ostatný bavia. Chcela som sa postaviť a vyjsť von no zrazu sa ku mne niekto prihovoril.

"Smiem si prisadnúť?" Opýtal sa niekto. Prečo práve tu? Prečo práve teraz? Prečo vôbec?! Otočila som sa a zbadala som veľmi pohľadného muža. Mohol mať asi toľko rokov, ako môj šéf. Čiže okolo 28-30.

"Ale samozrejme." Usmiala som sa a ukázala na voľné miesto.

"Čo tu robí takáto pekná kvetinka ako ty tak sama? Nebojíš sa? Mohol by ťa niekto uniesť nebodaj zabiť." Zasmial sa a barman mu podal tvrdý alkohol. Usúdila som to podľa toho, že mi do nosa udrela ostrá vôňa jeho pitia.

"Nie som sama, prišla som s kamarátkou." Odpovedala som a odpila si z martini.

"Vážne? Ja som si myslel, že si prišla s tam tým nabíjačom. Lebo z teba celú dobu nespustil oči." Povedal a ja som nechápala, tak som sa otočila no to bola chyba. Vtedy som sa stretla s tými oceánovo modrými očami a jeho pohľad do mňa doslova vypaľoval dieru.

"Nie, nepoznám ho." Povedala som a otočila sa späť.

"Takže mu nebude vadiť ak si ťa požičiam?" Opýtal sa a než som zaregistrovala, ako to myslel, už sme stáli na nohách a on ma chytil za pás a pritiahol k sebe.

"Myslím že by....." Nestihla som dopovedať lebo niekto mi skočil do reči.

"Si ju mal pustiť!" Nieee! Do čerta! To vážne? Ďakujem ti bože! Prečo sem musel prísť?! Zvládla by som to aj sama. Haha dobrý vtip. Ozval sa môj vnútorný hlások.

"A čo si ty jej bodyguard Aron?" Oslovil ho menom, čo ma dosť zarazilo. Žeby sa poznajú?

"Vravím ti Nick! Pusť ju!" Precedil to cez zuby a videla som, že veľa nechýba a budú v sebe. Vzchop sa Tália!

"Páni no tak!" Zaprela som sa dlaňami o Nicka a tak som ho od seba odtlačila.

"Ešte sme spolu neskončili a teba zlatíčko si vyhliadnem inokedy." Dal mi jemnú pusu na líce a odišiel. Aron ho vraždil pohľadom no potom svoj pohľad premiestnil na mňa. Do čerta! Spoznal ma!

"Ste v poriadku?" Opýtal sa a stále skúmal moje vlasy a moje oči.

"Áno." Odpovedala som jedným slovom a pozerala všade možne len nie na neho. No nedalo sa. Naše pohľady sa stretli a videla som, že sa ide niečo opýtať.

"Smiem vedieť, ako sa voláte?" Opýtal sa a mňa jeho otázka zaskočila. Žeby predsa ma nespoznal ani on?! Veď mám výrazné oči!