Môj Šéf

21. Kapitola

"Sadnime si sem!" Ukázala Sandra na stôl, pri ktorom sedeli včera. Sme totižto v reštaurácii, v ktorej sme boli včera.

"Tak čo si dáte?" Opýtala sa nás a my sme všetci pozreli do jedálneho lístka.

"Neviem, čo si vybrať." Povedala som naraz s chlapom, tuším že sa volá Derek, ktorý mal hnedé vlasy a ak by si dal dole sako, tak by sa všetky dievčatá hneď nahrnuli k nášmu stolu. Pozreli sme obaja na seba a zasmiali sa. Zrazu si niekto odkašľal a všetci sme sa pozreli tým smerom. Tak hore ma nemá zrejme niekto rád. Pri našom stole stál pán Faller spolu s jeho návštevou, ktorú mal vo svojej kancelárii.

"Smieme sa pridať?" Opýtal sa a ak som teraz svoje ústa nemala niekde na zemi tak potom ich už nebudem mať nikdy. Pane bože! Ja budem na obede sedieť a obedovať so svojím šéfom! Som tu zhruba ešte len týždeň!! Niektorým sa takáto možnosť naskytne raz za celú ich životnú kariéru a na rebríčku od sekretárky až po vynikajúceho pracovníka sú niekde určite v polovičke nie ako ja! Pocítila som, že tu začína byť nejako horúco, no možno iba mne. Obaja sa posadili a buď vážne ma niekto nemá rád alebo mám príliš veľkú smolu. Voľné miesto oproti mne bolo hneď obsadené úžasným pánom dokonalým. Na sucho som prehĺtla a bolo to tak hlasno až sa čudujem, že si to nikto nevšimol. Ruku som mala položenú na stole a nervózne sa hrala s vidličkou zatiaľ čo oni horlivo o niečom debatovali. Nehovoriac o tom, že návšteva môjho drahého šéfa ma spaľovala pohľadom za každým, keď môj pohľad čo i len na jednu stotinu zablúdil k nemu. Mám pocit akoby som bola vo zveráku.

"Takže Tália, a čo ty? Ako si spokojná so svojou prácou ty?" Opýtal sa ma blondiak, tuším to je Jason a ja som mu darovala ten najhnusnejší pohľad, ktorý dalo by sa povedať prekvapil všetkých. No rýchlo som sa spamätala a usmiala sa.

"Výborne, nemám sa na čo sťažovať." Skôr som to precedila cez zuby, ako normálne povedala. Pán Faller mi daroval čudný pohľad, ktorý som nevedela rozlúštiť, čo mi ním chce povedať.

"Tak to je dobre." Povedal a potom nám už čašník konečne doniesol jedlo. Chvála Bohu!

"Tália? Môžeš na slovíčko?" Opýtal sa ma, tuším že sa volá Derek ak si dobre pamätám. Pozrela som naňho nechápavo no prikývla som. S ospravedlnením som sa postavila a odišla od stola. Prešli sme trochu ďalej a potom sme zahli za roh.

"Tália, čo sa to tam dialo? Prečo si na Jasona vrhla tak nenávistný pohľad?" Opýtal sa a vyzeralo, že ho ozaj zaujíma, prečo som to spravila. Chystala som sa mu odpovedať no v tom sa mi zrazu rozblikala kontrolka v hlave. Veď je to predsa jeho kamarát!!!!! On mu to povie!!!

"Ehhh, to je moja vec." Povedala som a potom som sa vrátila späť k stolu. Všimla som si, že šéfová spoločnosť tu už dávno nebola, a že pri stole bola len Sandra a šéf. Sadla som si späť a onedlho už prišiel aj Derek a Jason.

"Takže chalani, čo podnikneme teraz?" Opýtala sa Sandra a usmiala sa na mňa.

"Umm ak dovolíte, rada by som si zapálila." Ospravedlnila som sa a vyšla som von. Postavila som sa pod malý prístrešok a zapálila si cigaretu. Pomaly som vdychovala a vydychovala dym.

""Slečna Blacková fajčenie ničí zdravie." Povedal zrazu a ja som až podskočila.

"Mohla by som povedať to isté, keďže vy tiež fajčíte." Uškrnula som sa a ohorok vyhodila. Vrátila som sa späť do reštaurácie a nechala ho tam stáť s výrazom, ktorý sa mi už nepodarilo vidieť.

"Tak poďme!" Povedala Sandra keď zaplatila čašníkovi a vybrali sme sa von. Všetci nastúpili do áut a ja som sa vybrala na zastávku.

"Ak dovolíte rád by som Vás odviezol späť do práce." Prihovoril sa mi opäť niekto za chrbtom a skoro som dostala infarkt.

"Chcete ma zabiť?" Opýtala som sa a chytila sa za srdce.

"Samozrejme, že nie." Odpovedal stroho a pokynul nech ho následujem. Nechcela som veľmi no na autobus sa mi nechcelo čakať, pretože pôjde až o hodinu. Išla som teda za ním, a keď sme prišli na parkovisko všimla som si len jedno športové auto. Vedela som, že patrí jemu, pretože k nemu kráčal akoby to bol koláčik so šľahačkou, malinami a čokoládou. Proste mňam!

"Sa dalo čakať." Zamrmlala som si potichu a dúfala, že to nepočul.

"Prosím?" Opýtal sa a odomkol auto.

"Že celkom ujde." Usmiala som sa a nasadla. Nastúpil tiež a naštartoval. O pár minút sme už parkovali na parkovisku. Chystala som sa vystúpiť no auto bolo zamknuté.

"Čo to do č....." Otočila som svoju hlavu a on bol tak blízko až som sa zasekla a nedopovedala. Moje oči boli zapichnuté do tých jeho a sledovali každý nepatrný pohyb, ktorý spraví. V jeho očiach som videla, že chce niečo povedať, len nevie ako začať. No potom...........