Môj Šéf

56. Kapitola

Počas pobytu u tety a uja som sa toho naučila dosť veľa. Nevraviac o tom, že ma aj ujo naučil ako sa brániť, kebyže ma niekto prepadol a naučil ma aj ako sa schovať a dokonca aj strieľať zo zbrane! Šialené! Ostala som tu mierne dlhšie, než som plánovala. No dobre. O veľa viac než som plánovala. Tete sa veľmi nepáčilo že ma ujo učí to, čo je aj môj otec. Dozvedela som sa totižto, že môj otec tiež patrí medzi mafiánov. Asi sa pýtate, či som sa po tom všetkom nezrútila a nechcela sa zabiť. Odpoveď znie- Nie! Stála som sa výbornou strelkyňou a hodlám pokračovať v otcových stopách. Taktiež som sa stala trochu mrchou. Nemyslím babou, ktorá si užíva bez záväzkov, ale jak milé o mňa niekto prejaví záujem nasadím si kamennú masku a nedovolím mojím citom prejsť na povrch. Chodievam na brigády, pretože som si tu nemohla nejako nájsť stálu robotu. Asi sa pýtate, čo sa stalo s Aronom. Tak o ňom nemám žiadne informácie. Som tu presne tri mesiace a pár dní. Aron to s volaním a s písaním smsiek vzdal po jednom mesiaci a od vtedy sa mi neozval. So Sandrou si stále volám. Dokonca sme sa aj pár krát stretli. Dnes by mala prísť opäť. Vždy, keď príde sa jej ústa nezastavia, pretože toho zažila toľko za pár mesiacov, čo ja za celý život. Svojích biologických rodičov som zatiaľ nekontaktovala, no v najbližšej dobe to mám však v pláne. A čo sa týka mojích nevlastných rodičov, tak tých mám v pláne navštíviť hneď po tom, ako sa vrátim.

Dnes bol posledný deň, čo som tu chcela byť. Veci som už mala pobalené a sedela som na gauči a napchávala sa čipsami.

"Zlatko, pod už!" Popohnala ma teta a ja som neochotne vstala. Nasadla som do auta a mierili sme rovno na letisko. Keď sme vstúpili dnu zmocnil sa ma čudný pocit. Obzerala som sa okolo seba, pretože som mala pocit, že sa ma niečo stať. Ochranka zrazu vyšla von z letiska a ja som bola mierne v rozpakoch.

"Teta, čo sa to de...." Nedopovedala som, pretože sa zrazu ozval výstrel a potom krik. Každý v panike sa snažil schovať, čiže behali krížom krážom a ja som tak stratila tetu aj uja. Obzerala som sa okolo seba, kde sú no nevidela som ich. Rýchlo som pobehla za nejaký pult a chovala sa.

"Ticho!" Zreval niekto no ja som ten hlas až veľmi dobre poznala. Do riti! Do riti! Do riti! Čo tu ten robí?!

"Videl z vás niekto takú 180cm vysokú dievčinu s ryšavými vlasmi?" Opýtal sa a tým presne myslel mňa. Mám 185cm! Všimla som si uja a tetu, ako sú schovaný a pozreli na mňa. Ja som len mykla plecami a ďakovala bohu, že som si u seba nechala zbraň.

"Tak videl?!" Zvolal ešte raz a vystrelil. Všetci hrobovo mlčali a ja som preklínala tu debilnú ochranku. Určite sú to jeho komplici. Do prdele! Čo teraz?! Pomaly som vykukla no hneď sa schovala späť. Bolo tam snáď 20 mužov. Toto nemám šancu prežiť. Bože prečo ma tak trestáš!!?

"Ja mám času dosť maličká! Môžem tu počkať aj celú noc!!" Zvýšil na mňa hlas a rozprával to mne. Do riti! Rozmýšľaj Tália! No nech som rozmýšľala ako som chcela na nič som neprišla. Keď tu zrazu mi v hlave niečo bliklo. Boli sme blízko východu, takže by nebolo ťažké pomôcť újsť tete aj ujovi.

"Čo chceš?!" Zvireskla som naňho no nepohla som sa. Mala som naňho dobrý výhľad a dúfala som, že ma nevidel.

"Tak predsa si tu!" Zasmial sa a dvom mužom pokývol nech sa pripravia. Aha tak ty takto! Ukázala som tete nech sa pohne a zatiaľ som ho zamestnávala, aby si všímal miesto odkiaľ ide môj hlas.

"Poď sem! Inak sa im niečo stane!" Všimla som si aj, že ostatní mieria na rukojemníkov. Bože už vživote nepôjdem do Austrálie! Majú tu hroznú políciu aj ochranku!

"Čo odomňa chceš?" Opýtala som sa.

"Máš to, čo som ti kázal?" Vedela som, že naráža na papiere, ktoré som vtedy našla u Arona. Zmrd!

"Možno áno a možno nie?" Odpovedala som otázkou a všimla som si ako sa pomaly blížia k východu.

"Máš to alebo nie!?!" Zhúkol a postavil sa tiež, pretože si do teraz sedel ako urodzený pánko!

"Mám!" Oplatila som mu tón jeho hlasu, na čo sa zasmial a tetu s ujom som už nemala na dosah.

"Daj mi to!" Prikázal a stále čakal.

"Čo za to?" Opýtala som sa a sama pre seba sa uškrnula.

"Žeby tvoj život?" Odpovedal ironicky, na čo sa všetci zasmiali. Nemala som už naňho nervy. Postavila som sa a teraz som preklínala seba, že som si zobrala podpätky.

"Fíha. Pekne vyfintená." Usmial sa a ja som išla smerom k nemu. Ignorovala som pohľady ostatných ľudí a všímala si len jeho.

"Rozhodla som sa, že ti to nedám!" Usmiala som sa naňho a potom som sa ho rozhodla spacifikovať no on to zrejme čakal a tak ma stihol omráčiť ako prvý. Následne som videla už iba tmu........