Môj Šéf

40. Kapitola

Čakali sme na recepcii, kým nám pridelia apartmány. Áno opäť som protestovala, takže sme zase strávili 30 minút hádaním než som opäť súhlasila. On teda vie ako na mňa. Povzdychla som si a zatiaľ sa porozhliadla po hale. Musím povedať, že to tu bolo ozaj krásne. Veľké kryštáľové lustre zdobili hlavnú halu, kde bolo asi milión ľudí, ktorí tiež čakali na svoje ubytovanie. Haly boli strašne dlhé, čo sa dalo vidieť aj voľným okom. Keďže je to to ten najluxusnejší a najväčší hotel v Turecku.

"Nech sa páči to je pre Vás!" Recepčná podala Aronovi tri karty od izieb a potešila som sa, že budem sama. No tak ako som sa tešila som sa aj dotešila.

"My máme apartmán a moja sekretárka Suzana bude v izbe neďaleko nás." Usmial sa a prisahala by som, že žmurkol. Do čerta! Prečo musím byť s ním ešte aj na izbe?! Och!
Ak by som mohla tak by som mu dupla na nohu. Lenže, keďže je to môj šéf tak si to dovoliť nemôžem. Bohužiaľ! Personál nás doviedol k nášmu apartmánu. Keď sme vošli dnu ústa som mala od úžasnú otvorené.

"Páni!" Vydýchla som nadšene a cítila som, že sa na mňa Aron pozerá. Zložila som svoje veci na zem a išla sa pozrieť na balkón. Bol tam nádherný výhľad na more a na bazény. Oprela som sa o zábradlie a na perách mi pohrával malý úsmev. Zrazu som si však spomenula na nie veľmi jasnú spomienku z detstva.

Nejaký ľudia nás zaviedli do izby a ja som hneď skočila na posteľ a začala skákať.

"Zlatíčko! No tak neskáč lebo si ublížiš." Zasmiala sa mamka a ocko ju objal zo zadu.

"Nechaj ju Natasha nech si poskáče." Usmial sa na mamku ocko a dal jej bozk na líčko. Zrazu sme vyšli na balkón a ocko ma vzal na ruky.

"Vidíš tie hviezdy zlatíčko?" Opýtal sa a ja som svoj zrak zdvihla k nebu. Bola už noc a krásne nebo osvetľovali hviezdy.

"Vždy keď sa stratíš, alebo nás nebudeš vedieť nájsť, spočítaj hviezdy, koľko dokážeš a podľa čísla sa vydaj za nami. Koľko napočítaš toľko krokov od nás si." Dal mi božtek na líčko a ja som ho objala okolo krku.

"Ľúbim ťa ocko." Aj ja teba srdiečko. Pozrel mi do očí a tie jeho boli čisto zelené.

Počkať!!!!!! Potriasla som hlavou a opäť sa zamyslela nad tým, na čo som si spomenula. Čisto zelené?! Veď môj ocko ma modro sivo zelené oči! Ako je možné, že v spomienke mal čisto jasno zelené??! Niečo mi tu nesedí. Môj brat má modro zelené a mamka má hnedo zelené. Ako je možné, že ja mám tyrkysové?! Až teraz mi to začalo všetko pomaly do seba zapadať. Nechcem predbiehať no mám taký pocit, že moji rodičia, nie sú úplne až tak moji rodičia.

"Nad čím premýšľaš?" Opýtal sa ma zrazu Aron, ktorý stál vedľa mňa a tiež hľadel na oblohu.

"Vieš čo mi povedal môj známy?" Opýtal sa ma a stále zrak neodtrhol od oblohy.

"Áno?" Opýtala som sa a očkom zbehla k nemu. Takto večer vyzeral vážne krásne. Jeho vlasy boli na všetky svetové strany no páčilo sa mi to. Sako mal rozopnuté a kravatu mal prehodenú okolo krku. Jeho oči boli výrazné zelené a jeho pery ma priam lákali. Mala by som prestať, pretože takéto myšlienky som ešte pri nikom nemala.

**********

Aron••••••••

Pozerala na tu oblohu tak vážne až som sa bál, či moje slová vníma.

"Vieš čo mi povedal môj známy?" Opýtal som sa jej no svoj zrak som stále nechal na oblohe.

"Áno?" Odpovedala a všimol som si, že očkom zbehla k mojej tvári a prial som si vedieť, aké má teraz myšlienky.

"Povedal mi, že ak na oblohe spočítaš hviezdy, tak vždy ten počet znamená to, že si od svojej lásky tak ďaleko." Otočil som sa na ňu a sám neverím, prečo som jej to povedal. No zrejme to došlo jej aj mne, keďže sme na oblohe zazreli iba jednu žiarivú hviezdu. Stáli sme od seba iba pár centimetrov. Než som sa však spamätal vošla dnu a išla sa vybaľobať. Pokašľal som snáď niečo? Prestal som sa tým zaoberať a vošiel tiež dnu. Podal som jej kartu a potom som odišiel. Išiel som do najbližšieho baru, ktorý som po ceste videl.

"Jedne whisky!" Poručil som barmanovi a ten mi to hneď nalial. Popíjal som drink, keď si tu ku mne zrazu niekto prisadol.

"Starý dobrý priateľ!" Potľapkal ma po ramene až som sa skoro zadusil.

"Josh Carter! Čo tu do pekla robíš?" Oslovil som ho a bratsky objal.

"Prišiel som so ženou trochu na dovolenku no nečakala som, že ťa tu stretnem." Zasmial sa a objednal si to, čo ja.

"Svet je malý." Dodal som a odpil z pohára.

"To veru áno!" Potvrdil a tiež si odpil.

"Inak ako sa má Natasha?" Opýtal som sa.

"Výborne!" Zasmial sa a potom si objednal ešte jeden drink.

"A ako pokračuje to pátranie po vašej dcére?" Opýtal som sa a pozrel naňho súcitne. Jeho nálada hneď poklesla.

"Naši ľudia sa snažia ako môžu no zatiaľ bez úspechu. Je to už 15 rokov veď to dobre vieš." Prikývol som a objednal si ďalší drink. Ktovie, kde sa ich dcéra nachádza, no rozhodne ak ju nájdu tak budem prvý, kto ju uvidí a musím povedať, že som na ňu veľmi zvedavý.........