Môj Šéf

55. Kapitola

Už asi dve hodiny ležím v hosťovskej izbe, kde ma teta aj ujo dali za ten čas, čo tu budem. Rozmýšľam, stále len rozmýšľam. Nehovoriac o tom, že jak sa to dozvedel ujo tak začal na tetu pekne kričať. Vraj to mala nechať na mojich rodičov. Teda nevlastných rodičov. Mám taký pocit, že tí sa mi to nehodlali povedať nikdy a chceli ma v tom klamstve nechať po celý môj život. A vôbec teta spomenula len môjho otca a moju mamu vôbec. Žije? Alebo už zomrela? Mala som v hlave nespočetne veľa otázok, na ktoré som nepoznala odpovede. No však ich krik z dola mi k tomu vôbec nepomáhal. Vstala som teda a išla dole.

"Vysvetlíš mi načo si jej to vravela?!" Kričal ujo na tetu. To bolo ako prvé, čo som počula, keď som sa k nim blížila.

"Myslela som, že už to vie!" Povedala teta s plačom a vedela som, že je zle. Musím zakročiť. Ujo sa chystal niečo povedať no prerušila som ho.

"To by už aj stačilo! Ty ujo prestaň kričať na tetu. Ona za to nemôže! Som rada, že mi to povedala, pretože od mojich nevlastných rodičov by som sa to zrejme nikdy nedozvedela! Takže prestaň na ňu kričať! Namiesto toho by si jej mal ďakovať a uvedomiť si akú máš úžasnú ženu!" Vykričala som mu všetko do očí a bolo vidno, že som ho poriadne zaskočila. Hodnú chvíľku bolo hrobové ticho.

"Prepáč zlatko ja som to tak nemyslel." Povedal a potom išiel objať tetu. Usúdila som, že je správna doba ísť preč. Tak som išla k dverám obula som sa zobrala si bundu a vyšla som von. Išla som po ulici ani neviem kam, až som dorazila k parku. Sadla som si na lavičku a rozmýšľala som ďalej. Josh Carter. Pán Carter! Vtedy mi to docvaklo. To musel byť on! Ten starší pán, teda môj otec, ktorý mi vždy v mojej starej práci u Marka nechával veľké prepitné. Vždy s úsmevom na mňa hľadel a skoro vždy ma pozoroval ako pracujem. Vždy bol so mnou spokojný. Preto mi aj Mark dal vyšší plat, pretože to bol zrejme ich VIP hosť. Vložila som si hlavu do dlaní a cítila som, že sa ochvíľku asi rozplačem. Zrazu si však niekto ku mne prisadol.

"Ahoj, čo tu robíš tak sama?" Opýtalo sa nejaké dievča a skenovalo ma pohľadom.

"Len rozmýšľam a ty?" Opätovala som jej otázku.

"No tiež rozmýšľam. Prednedávnom som sa rozišla s priateľom a musela som prísť sem aby som sa odreagovala." Uchechtla sa a mne bol jej prízvuk nejako povedomý.

"Odkiaľ si ak sa smiem spýtať?" Opýtala som sa jej.

"Z Francúzska a ty?" Oplatila mi moju otázku.

"Tiež." Usmiala som sa na ňu. Neskôr sme sa dali do reči a rozprávali sme sa asi tri hodiny. Však čo bolo divné, že mi nechcela povedať o svojej rodine skoro vôbec nič. Ja som jej na oplátku spomenula skoro všetko. Dokonca aj Arona Fallera.

"Tak to musí byť riadny debil." Krútila hlavou a ja som sa uchechtla.

"Čudujem sa, že si nechá utiecť medzi prsty tak super dievča." Pozrela na mňa úprimne a ten pohľad. Prisahala by som, že taký pohľad som kedysi videla aj u neho.

"Sám si za to môže." Povedala som a vytiahla som svoj mobil. Rozhodla som sa ho zapnúť. Zrazu sa rozozvučal až som mala pocit, že prestane pracovať.

"Fíha! Niekto ťa riadne zháňa." Zasmiala sa a pozerala na mňa. Všimla som si, že mi Aron poslal asi 20 sms-ky, a že mám asi 30 zmeškaných hovorov.

"Ja sa na to nechcem pozrieť." Položila som mobil na lavičku medzi nás a vložila si hlavu do dlaní.

"Tália, okamžite sa mi ozvi!"
"Kde do pekla si?"
"Okamžite si zapni ten mobil"
"Tália som zúfalý!"
"Odišiel som ráno preto, lebo som mal dôležitú poradu"
"Tália no tak!"
"Ty si kurva odišla?!"
"Okamžite mi zavolaj!"

Uvedomila som si, čo práve rozpráva a pozrela na ňu. Čítala niektoré sms-ky, čo mi písal.

"Prepáč, ale zaujalo ma to." Povedala previnilo a podala mi mobil.

"To nevadí." Usmiala som sa a pozrela som si, či to naozaj napísal.

"On ťa určite ľúbi." Povedala hrdo a položila mi ruku a na tú moju.

"O tom dosť pochybujem." Povedala som a opäť som si mobil vypla.

"Nemôžeš odcudzovať človeka hneď po tom, čo spravil po vašej prvej noci a keď nepoznáš jeho minulosť." S týmito slovami odišla a ja som si na ňu nestihla vypýtať ani kontakt alebo niečo podobné. Jej slová sa mi navždy uchovali v pamäti a stále nad nimi premýšľam. Pobrala som sa späť domov, a keď som vstúpila dnu teta ma hneď objala.

"Pre boha, kde si bola?! Vieš ako sme sa o teba báli!" Začala tam na mňa mierne kričať.

"Prepáč teta, potrebovala som si vyvetrať hlavu." Usmiala som sa na ňu a potom išla do svojej izby. Postavila som sa k oknu a oprela sa oňho. Zatvorila som oči a opäť sa mi vrátila spomienka z detstva.......