Môj Šéf

25. Kapitola

Pozerala som svojími očami do tých jeho a čakala, čo sa bude diať. Úprimne som sa veľmi bála a nevedela, čo ma čaká.

"Posaďte sa slečna Blacková." Pokynul mi nech sa posadím. Prešla som okolo neho a posadila sa do kresla, ktoré mal oproti svojmu pracovnému stolu. Na sucho som pregĺgla a čakala, čo sa bude diať. Pomalým krokom, akoby ma chcel týrať, prešiel za svoj pracovný stôl, kde sa následne usadil.

"Takže." Prehovoril a (zopäl?) obe ruky, ktoré položil na stôl.

"Ponúknem Vám niečo na pitie?" Opýtal sa milo a chystal sa vstať.

"Nie vďaka, len by ma zaujímalo, čo odomňa potrebujete." Povedala som to opatrne a milo, pretože som nechcela aby ho to nejako naštvalo.

"Samozrejme, prv by som Vás chcel privítať späť v našej firme. Ten incident, čo sa stal ma veľmi mrzí a verte, že po páchateľovi už pátrame." Obozrejmil mi celú situáciu a ostala som trochu zarazená.

"Nemali by po tom človeku pátrať policajti?" Opýtala som sa a stále bola v šoku. Prečo sa tým zaoberá on?!

"Ale samozrejme, moji kamaráti sú policajti takže je o všetko postarané a taktiež mám najlepších právnikov, takže mu to nijako neprejde, ak ho nájdeme." Možno sa mi to zdálo a možno nie, no mám pocit, že sa na malú chvíľu usmial.

"Ak je to všetko, mohla by som sa vrátiť späť do práce?" Opýtala som sa a tento pohľad sa mi určite nezdal. Ostal šokovaný mojou otázkou. No povedzme si úprimne, ktorá baba by chcela odísť od takého to chlapa, no nie? Bohužiaľ. Ak si myslí, že ma nejako ovplyvní jeho šarmom a výzorom tak sa veľmi mýli.

"Samozrejme. Dovidenia." Pozdravil sa a potom som odišla. Waaau. Prečo mám taký pocit, že sa pred tým správal inak ako do teraz? Aj keď si to nepamätám, hádam si spomeniem. Vyšla som z jeho kancelárie a sadla som si za pracovný stôl. Začala som robiť papierovačky, ktoré sa mi za tú chvíľu, než som bola uňho, mám pocit, že sa zväčšili.

Keď som už bola s prácou hotová, výťahové dvere sa otvorili a z nich vyšla pohľadná mladá dáma, ktorá za sebou ťahala kufor a tipujem, že poschodie si určite nepomýlila.

"Prepáčte!" Stopla som ju skôr, než stihla vojsť do jeho kancelárie.

"Čo?" Opýtala sa tak arogantne, že ak by jej hlas zabíjal už by som dávno voňala fialky zo spodu.

"Máte ohlásenú schôdzku?" Opýtala som sa, no keď som pozrela do diára, nikto tam nebol napísaný.

"A čo je on gynekológ? Som jeho priateľka." Povedala to povrchne a potom vtrhla do jeho kancelárie. Páni! Tak táto je pekne namyslená! Viac som to neriešila, pretože som práve mala prestávku. Zobrala som si všetky veci aj kabát a vybrala sa na obed do najbližšej reštaurácie.

Vošla som do malej útulnej reštaurácie a hneď som si to obľúbila. Sadla som si k oknu a otvorila jedálny lístok. Ponúkali toľko jedál, až som mala problém si nejaké vybrať. Nakoniec som sa rozhodla pre kurací vývar a ako druhé jedlo som si dala steak s hranolkami. Nakoniec som si dala ešte kávu a zákusok, pretože som mala veľa času. Chystala som sa odísť, keď som si zrazu všimla, že sem práve prichádza aj môj šéf spolu s tou dámou, ktorú som videla vo firme, začala som panikáriť. Do riti!! Čo spravím?! Začala som premýšľať, a keď už nebolo času, pretože sa blížili pozrela som sa von oknom a hlavu si podoprela rukou tak, aby nezistil, že som to ja. Asi ma tam má hore niekto veľmi rád, pretože sa mi to podarilo. Lenže, čo bolo horšie bolo to, že si sadli hneď za môj chrbát.

"Čo si dáš Rain?" Opýtala sa môjho šéfa a mňa to zarazilo. Veď sa volá Aron Faller, či nie?

"Prestaň ma tak volať Isabella!" Napomenul ju a potom k nim už prišiel čašník a následne si objednali.

"Počuj, nechcela som ťa takto prekvapiť. Veľmi ma to mrzí, čo sa stalo Aron. Ja som to neplánovala a ani Trevor, ale stalo sa. Veď to nebolo nič vážne a už je koniec. Tak prečo nemôžme byť opäť spolu?" Opýtala sa a počúvala som ďalej.

"Preboha Isabella! Čo si myslíš, že som padnutý na hlavu?! Dobre vieš, že som ťa miloval, a že sme boli zasnúbený!" Ďalej som to už počúvať nemohla. Predsa je to neslušné. Postavila som sa mierne hlučne, takže určite polovica reštaurácie spočinula pohľadom na mne, no pre mňa bolo teraz prioritou odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť.

Nasadla som do auta a vybrala sa do firmy. Kabát som si nechala v aute, pretože som nechcela aby sa ma neskôr vypytoval otázky typu: Ty si tam bola? Čo si tam robila? Prečo si nás počúvala? Vieš, že je to neslušné? Potriasla som hlavou a pustila sa opäť do papierov, ktoré musím mať hotové do piatej, pretože potom ich musím doniesť Aronovi. Bola som tak zamyslená do svojej práce, že som si ani nevšimla, že niekto stojí pri mojom stole. Zdvihla som svoj pohľad a všimla si pohľadnú postaršiu pani.

"Prepáčte, želáte si?" Opýtala som sa a postavila sa.

"Je tu môj syn?" Opýtala sa a nachvíľku som sa zarazila no potom mi to došlo.

"Máte na mysli pána Fallera?" Opýtala som sa a žena mi darovala úsmev a prikývla.

"Bohužiaľ, pred malou chvíľkou odišiel na obed, ale ak chcete môžete kľudne počkať v jeho kancelárii." Ponúkla som jej a ona sa vybrala smerom k jeho kancelárii. Sadla si na gauč a pohodlne si položila kabát pozdĺž voľného miesta, ktoré ešte ostalo na gauči.

"Ponúknem Vám nejakú kávu, čaj, alebo malinovku?" Opýtala som sa milo a opäť venovala svoj pohľad mne a jemne sa usmiala.

"Postačí mi voda zlatko, ďakujem veľmi pekne." Poďakovala a ja som sa vybrala von doniesť jej vodu. Celkom som sa zdržala, pretože keď som sa vrátila späť už v kancelárii bol aj môj šéf.

"Prepáčte, že mi to tak trvalo." Ospravedlnila som sa.

"To nevadí." Odpovedala a potom si odpila z vody. Chystala som sa odísť no zastavila na nejaká ruka na tej mojej. Otočila som sa a všimla si šéfa tesne blízko mňa.

"Ostaňte, týka sa to aj Vás! Sadnite si." Prehovoril a potom sa vrátil na svoje miesto. Posadila som sa k pani Fallerovej a začala pociťovať strach......