Môj Šéf

Epilóg.

Spomienka, strach, únos a plno ďalších vecí.

"Nastúp!" Zavrčala som na toho neschopného debila, ktorý ma chcel zdrogovať. Marka som už vybavila a teraz som si to mierila k Aronovi aby som mu už konečne povedala pravdu. Pravdu o všetkom. Že som sa doňho bláznivo zamilovala ako stredoškoláčka. Že chcem s ním byť už do konca svojho života a všetko, čo sa toho týka. Vyšli sme na diaľnicu a uháňala som asi 120.

"Spomaľ! Veď nás zabiješ!" Hystericky povedal ten idiot, na čo som sa uchechtla.

"Nebuď padavka." Schuti som sa zasmiala a potom si už nepamätám nič...........

••••••••••
Zrazu som sa prebudila na prudkú bolesť. Do riti trhla som sebou no niečo zrazu začalo rýchlo pípať. Čo sa to deje?!

"Pokoj slečna! Podajte jej okamžite sedatíva!" Prikázal niekto, zrejme doktor. Trhala som so sebou, pretože mi stále bolo nejako čudne. Až keď som otvorila oči zistila som, že sa nachádzam v nemocnici.

"Čo, čo sa deje?" Opýtala som sa ho zmätene a pozerala naňho ako na svätý obrázok.

"Mali ste autonehodu. Boli ste v kóme 5 rokov." Povedal bez akejkoľvek emócií a mne sa zahmlilo pred očami. To si zo mňa robí srandu? A kde sú všetci? Kde? Alebo sa mi to snívalo?

"Ale..." Nedopovedala som, pretože ma hneď vyrušil. A že ja som vraj nevychovaná!

"Pozrite slečna. Neviem, čo sa vám za ten čas snívalo, alebo ak si vaša myseľ vytvorila svoj vlastný svet tak ma to mrzí, pretože to nebola realita. Teraz si odpočinte. Prídem neskôr a porozprávame sa." Usmial sa na mňa a potom odišiel. Ja som sa otočila chrbtom k dverám a neverila som, že by to bola pravda. Nemohlo sa mi to všetko len snívať. Veď to boli reálne veci! Či nebodaj nie?! Chcela som si spomenúť na tu nehodu no tak veľmi ako som sa snažila som na nič neprišla. Povzdychla som si a prevalila sa na druhú stranu. Všetky tie dotyky, všetky tie veci, čo mi Aron povedal a aj ostatný to bol len sen?! Neverím tomu!!!

O 2 hodiny

Doktor vstúpil dnu a prisunul si stoličku k mojej posteli.

"Slečna, chceli by ste sa mi zveriť, aký príbeh si vaša myseľ vymyslela za tú dobu?" Opýtal sa ma a milo sa na mňa usmial. Bol sympatický.

"Samozrejme, ak smiem." Odpovedala som potichu.

"Isteže." Usmial sa a povzbudil ma aby som začala. Začala som teda rozprávať. Rozprávali sme sa asi 4 hodiny, pretože bolo toho veľa, čo som mu chcela povedať.

"Tak to bolo veľmi zaujímavé. Ak tomu nechápete, kľudne Vám môžem dohodnúť stretnutie aj so psychiatričkou a ona Vám k tomu bude vedieť povedať viac." Usmial sa.

"Ďakujem." Poďakovala som a darovala mu tiež malý úsmev.

"Smiem sa opýtať, kedy by som mohla ísť domov?" Moja otázka ho zrejme zaskočila, pretože bol ticho.

"Slečna, pár týždňov si Vás tu budeme musieť nechať, no potom Vás pustíme." Usmial sa na mňa. Len som prikývla. Ľahla som si do postele a do pár minút som zaspala.

**********

Po troch týždňoch ma konečne prepustili a ja som išla rovno domov. Už mi volala aj Sandra, ktorá sa o mňa veľmi bála a povedala, že ma očakáva čoskoro v práci. Vraj, že sa na mňa teší aj šéf. Sandre som ten príbeh tiež celý vyrozprávala, keď sme spolu volali a sama tomu neverila. Sem tam sa zasmiala no inak bola vážna a celý čas počúvala. Zložila som si tašky v chodbe a prešla som do obývačky. Rukou som jemne prešla po nábytku a snažila sa rozpoznať, čo všetko som tu robila alebo nejakú vec, ktorá sa počas toho stala aby mi napovedala, že to všetko nebol sen. No všetko bolo v najväčšom poriadku. Nechápala som. Na jednej strane som bola rada no tá druhá bola celkom sklamaná. Sadla som si na gauč a povzdychla si. Hodiny ťukali a ja som bola ticho. Všade bolo ticho. Sedela som tak asi dve hodiny, než som sa rozhodla, že pôjdem spať. Vošla som do izby a otvorila som skriňu a všimla si tam nejakú vec, ktorá mi nepatrila. Boli to nejaké šortky, ktoré som tu v živote nevidela. Povedala som si, že to môžu byť moje len si na nich nepamätám. Potom som tu však zbadala mužské čierne tričko. Zaujímavé. Pomaly som začala zabúdať, čo všetko sa mi udialo počas toho sna. Mykla som plecami a išla som si ľahnúť.