Môj Šéf

30. Kapitola

"Prepáčte, ale vošli ste mi uprostred noci do môjho bytu a to bez pozvania. Nemyslíte si, že je to nanajvýš drzé?" Opýtala som sa mierne nahnevane, pretože som mala vpodstate pravdu a bola som len v spodnom prádle a v priesvitnom županiku!

"Tália no tak. Myslíš si, že som až tak blbý ako sa zdám?" Opýtal sa ma a zrazu sa zohol. Z pod stola v obývačke vytiahol moju parochňu a zamával mi ňou pred očami. A do riti!

"Ja, umm to nie je moje." Povedala som. Len sa zasmial a pokrútil hlavou.

"Myslíš si, že som až tak sprostý? Už dávno som zistil, že White-Angel si ty. Len som ťa chcel otestovať, či aj napriek tomu všetkému mi budeš klamať." Usmial sa a pozrel do mojich očí. Och bože! Ďakujem bohu, že som si nechala farebné šošovky. Totižto tie som mala každý deň doteraz v mojej práci. Svoje pravé oči nikomu neukazujem, pretože sú až príliš výrazné, ako som spomínala a dajú sa ľahko zapamätať. No je tu jeden problém. Už raz som mu ich ukázala a to v bare. No vidím, že týmto si je 100% istý, že som to nebola ja. Uvidíme dokedy to vydrží, a keďže toto prasklo rýchlo tak to druhé tiež nebude trvať dlho než zistí pravdu.

"Tak, čo chcete?" Opýtala som sa so strachom. Než som sa nazdala jeho oči rázom stmavli. Bolo vidno, že je dosť naštvaný. Chytil ma pod krk a pritlačil o stenu.

"Dobre ma počúvaj! Mňa vodiť za nos nebudeš! Rozumela si?!! Som tvoj šéf, a čo poviem to spravíš!" Doslova mi tie slová vrčal do ucha a pociťovala som, že ochvíľku odpadnem.

"Neoomoožem dyychlllať." Snažila som sa mu vysvetliť, že mi dochádza kyslík no jeho to očividne nezaujímalo. Prečo by aj? Veď môj otec zabil toho jeho? Vlastne by som sa mu mohla aj poďakovať, že ma zabije.

"Zajtra ťa očakávam v práci presne na čas, a zober si niečo sexy." Zašepkal mi do ucha a potom ma konečne pustil. Zošuchla som sa na zem a posledné, čo som počula bolo buchnutie dverí. Snažila som sa lapiť dych no nešlo to. Postavila som sa, že prejdem do spálne a ľahnem si na posteľ no spravila som pár krokov a už ma čakala stretávka s podlahou.

**********

"Tália! Vstávaj! Počuješ ma?! Tália no tak!" Vnímala som hlas, ktorý ma presvedčil o tom, že je u mňa Sandra.

"S....s..s...s...San....Sandra?" Ledva som vyslovila jej meno, a keď som sa chcela pohnúť tak som vykríkla.

"Len lež! Sanitka je už na ceste." Povedala a snažila sa ma posadiť. Čože!!! Prečo volala sanitku do čerta? Veď som vpohode! Jasné, len ťa tvoj šéf  škrtil a upadla si do bezvedomia. Pripomenul mi môj hlas a za to som ho len prefackala.

**********

Zobudila som sa ako niečo pípa. Otvorila som oči a všimla si, že ležím na bielej posteli a prístroj vedľa mňa pípa. Super! Zrazu sa dvere otvorili a dnu vstúpil pohľadný muž, teda zrejme môj doktor.

"Vidím, že už ste hore slečna. Ako sa máte?" Opýtal sa a daroval mi malý úsmev.

"Ďakujem za opýtanie, mám sa skvele." Usmiala som sa. Potom mi úsmev z tváre zmizol.

"Čo sa stalo pán doktor?" Dodala som a čakala na odpoveď.

"Mali ste slabý otras mozgu ale inak ste v poriadku, ale zaujali ma vaše modriny na krku. Kto Vám ich spravil?" Opýtal sa.

"Ale nikto." Odpovedala som tak, že z toho bolo jasné, že sa o tom nechcem rozprávať. Zrejme bol na toľko inteligentný, že to pochopil.

"Máte tu dar." Povedal a zrazu mi podal kyticu.

"Od koho to je? Nie je tu žiadny lístok." Povedala som a zakašľala si.

"Doniesla ju tu vaša kamarátka, ale vravela, že jej ju dal nejaký chlap, ktorého som zahliadol, keď odchádzal." Povedal.

"Aký? Môžte ho opísať?" Opýtala som sa.

"No mal tmavo hnedé vlasy, modré oči a mal mohutnú postavu. Bol dosť svalnatý a tuším, že mal aj tetovania." Povedal mi pár veci, ktoré mi stačili na to aby som pochopila, kto mi dal tú kyticu. Položila som ju na stolík a pozrela sa opäť na lekára.

"Kedy môžem ísť domov?" Opýtala som sa.

"Až sa Váš stav zlepší, tak Vás pustíme." Usmial sa a potom odišiel. No super! Vďaka Aron! Zrazu mi začal zvoniť mobil. Pozrela som sa na displej, kde svietilo meno Šéf. Radšej som to ignorovala a nezdvihla to. Ľahla som si pohodlnejšie a bolestne vzdychla. Bolelo ma celé telo. Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere.

"Ďalej!" Skríkla som. Teda aspoň sa o to pokúsila.

"Och zlatíčko!" Skríkla mama a hneď ma objala. No do riti!

"Mama, čo tu robíš?" Opýtala som sa jej.

"Prišla som ťa....." Nedopovedala, pretože sa ozvalo ďalšie klopanie. Postavila som sa, že ju pošlem preč, aby ma nechala odpočívať, no keď som sa otočila môj pohľad sa stretol s tým jeho ľadovým oceánovo modrým a vedela som, že sa to neskončí dobre....