Môj Šéf

54. Kapitola

Rozvalila som sa u tety a uja na gauči v obývačke a spokojne si vydýchla. Konečne nové prostredie a trochu zmeny od toho rušného mesta. Nevraviac o tom, čo ma bude čakať, keď si zapnem mobil. Totižto hneď ako som prišla v Paríži na letisko som si ho vypla a hodlám si ho zapnúť až tu.

"Tak Zlatko! Čo by si chcela robiť?" Opýtala sa ma teta a ujo išiel do kuchyne zrejme niečo robiť.

"No ja neviem." Uchechtla som sa a pozrela na tetu pohľadom, čo by sa tu tak dalo robiť.

"Môžeme neskôr zájsť do mesta na nákupy a potom môžem ti to tu poukazovať. Možno si tu niekoho aj za ten čas nájdeš." Zasmiala sa teta a vtedy vstúpil k nám ujo. Len sa na tetu pozrel neutrálnym výrazom a potom odišiel.

"Teta? Smiem sa spýtať niečo osobné?" Opýtala som sa jej a ona prikývla.

"Ako je to medzi tebou a ujom?" Opýtala som sa jej. Úsmev jej hneď poklesol a hlavu si vložila do dlaní.

"Vieš, keď mi ho tvoj otec predstavil a tak bolo všetko vpohode. Bola to láska na prvý pohľad. Trvalo to pár rokov no poslednou dobou akoby to išlo dolu vodou. Nechápem, čo sa medzi nami deje." Povedala frustrovane a ja som ju objala.

"A nevadí mu náhodou to, že ešte nemáte deti?" Opýtala som sa a teta sa zrazu vystrela.

"O deťoch sme sa bavili a povedal, že žiadne nechce. Tak sme túto kapitolu uzavreli. Myslíš žeby si to rozmyslel? Chcela som sa ho na to opýtať už viac krát no za každým ma odbil, že ma prácu. Ja nechcem drahá aby si myslel, že ho využívam kvôli peniazom. Som už naozaj zúfalá. Ak to pôjde takto ďalej doženieme to k rozvodu." To už plakala. Postavila sa a išla zrejme asi do inej izby. Ja som sa ponorila do svojich myšlienok a uvažovala som. Chcela som tete pomôcť no to by som si musela pohovoriť aj s ujom.

Keď sa ujo vrátil sadol si do kuchyne za počítač a niečo na ňom ťukal.

"Ujo?" Oslovila som ho opatrne, pretože baviť sa o takýchto veciach s mužom nie je bohvie aké ľahké.

"Áno srdiečko?" Opýtal sa a odlepil svoj zrak od obrazovky. Dal si pracovné okuliare dole a usmial sa na mňa.

"Čo sa deje medzi tebou a tetou?" Opýtala som sa smutne a pozrela naňho so smutným výrazom. Pretrel si tvár. Potom spojil obe ruky a položil ich na stôl.

"Je to už trošku dlhšia doba, čo sme akoby od seba oddelený. Nemáme na seba veľa času, a preto sa aj menej rozprávame. Niekedy mám pocit, že to už z jej strany nie je také, aké to bolo na začiatku." Videla som, že hovorí pravdu no aj jemu bolo do plaču. Obaja sa neskutočne ľúbia, len svojou prácou a tým, že nemajú na seba veľa času sa od seba navzájom odstrkujú. Prišla som k nemu a objala ho.

"Uvidíš všetko bude vpohode." Povedala som a on mi dal bozk na čelo.

"Kiežby srdiečko." Prišla k nám teta a usmiala sa na nás.

"Tak pôjdeme na tie nákupy?" Opýtala som sa natešene. Ujo sa zasmial a podal tete kreditku.

"Dnes platím zo svojej." Vrátila mu ju a dala mu pusu na líce. Videla som, že sa ujo usmial a zdalo sa mi, že jej chce niečo povedať, no nakoniec nič nepovedal. Priznám sa trochu ma to sklamalo.

**********

"Ako ste sa vlastne spoznali?" Opýtala som sa jej aby mi to povedala presnejšie, keď sme sedeli na káve.

"No tvoj otec ako som už spomínala, je to jeho najlepší kamarát a jedného dňa sme s tvojou mamou išli na jednu párty, kde prišli obaja. Tak sme sa nejako zaľúbili. Pretancovali sme celú noc a potom nás tvoj otec a ujo nosievali stále ich autami do školy a proste všade možne." Spomínala na staré časy a vyzeralo, že ju to poriadne zasiahlo. Sem tam jej upadla malá slza.

"Kiežby sa to dalo vrátiť." Povedala smutne a odpila si z kávy. Ja som si spomenula na Arona.

"A čo ty?" Opýtala sa pozrela na mňa. Tiež som ledva v sebe držala slzy. Povedala som jej úplne všetko a teta sa stále len usmievala.

"Presne to isté sme zažívali s tvojou mamou tiež." Zasmiala sa a chytila moju ruku do svojej.

"Nechceš si ten mobil zapnúť?!" Opýtala sa ma s úsmevom. Keď mi padol pohľad na mobil, vedľa mojej ruky mala som obrovské nutkanie ho zapnúť. No bola tu jedna možnosť a to taká, že ma žiadne správy nečakajú.

"Čo ak tam žiadne správy nemám." Povedala som potichu a pozrela na ňu smutne.

"Zlatko ak sa do teba zaľúbil v práci a potom aj v tom bare, aj keď si bola niekto iný tak ver, že tam budeš mať tú správu. Aj keď jednu určite tam nejaká bude! A ak nie, tak mu potom vlastnými rukami vrazím." Zasmiala som sa lebo to bolo vtipné. Teta ledva 187cm chcela vraziť 195cm namakanému svalnáčovi.

"Zapnem si ho, ale až keď prídeme domov." Povedala som a ona sa usmiala.

"Inak ako sa má Josh?" Opýtala sa a dopila kávu. Ja som sa zatvárila nechápavo. Kto?!

"Čože? Aký Josh?!" Opýtala som sa nechápavo a zamračila som sa.

"No veď tvoj otec." Povedala a pozrela na mňa zaujato.

"Počkaj, tebe to nepovedali?!" Opýtala sa ma zrazu a ja som sa zamračila ešte viac.

"Nepovedali čo?" Opýtala som sa. Nemala som z toho vôbec dobrý pocit.

"No to, že si adopotovaná! Tvoj pravý otec je Josh Carter!" A vtedy sa môj život rozpadol na milión malých kúskov. Nemohla som uveriť, čo mi to práve povedala...........