I wonder why is he as he is

33

Nejako sa mi tentoraz podarilo trafiť do obývačky, kde Tae... do riti! On je pán! Hej?! Pán Kim! No proste pán Kim tam sedel, pil niečo z hrnčeka a čítal knihu.

Jak je možné, že keď ešte aj číta je tak sexi? Tak nehorázne až ilegálne sexi. Je to vôbec možné?

"Na stole máš raňajky Jungkook, tvoje oblečenie som vypral a usušil ho, teda moja slúžka a teraz máš 15 minút na to, aby si to zjedol, lebo budeme meškať do práce."

Ako vedel, že stojím za ním? Prisahám, že som išiel ako myška. On mi urobil raňajky alebo to urobila tá slúžka?

A ďalšia vec je, že som tak dlho spal a ani som si neuvedomil, že dnes idem tiež do práce a s ním, pričom sa budem musieť asi koncentrovať, lebo on nechcel mať nič spoločné sexuálne so svojími kolegmi.

Nepremýšľal som ďalej nad tým, hoci ďalšia divná vec pre mňa bola tá, že sa na mňa ani neotočil, keď so mnou rozprával.

Neviem, ale zdá sa mi, že to nie je slušné a pokial viem tak on si potrpí na správaní, hovoril mi dokonca Jungkook a nie Jungkookie, čo ma tiež dosť zarazilo.

Prečo sa tak správa? Prečo je tak formálny? Ako mohol tak rýchlo z noci na deň prepnúť do iného módu?

Nerozumiem tomu a preto sa ho potom spýtam sám, ale teraz preboha Jungkook jedz! Máš už len 8 minút! Skvelé!

Mal som čučoriedkové, hrubé, americké palacinky, ale viac ako pól z jednej, pričom som tam mal tri so šľahačkou, čokoládou a čučoriedkami, som nezvládol zjesť.

Akurát som to stihol a Tae už stál pri dverách, ktoré následne otvoril a nechal ma po odovzdaní mi mojích kľúčov od auta a od jeho apartmánu, prejsť prvého.

Zase ma zarazilo, že sa na mňa ani len nepozrel. Nastúpili sme do výťahu, kde hneď po zatvorení sa dverí zhustla atmosféra, ktorá bola nepríjemná.

"Pán Kim?" Nadvihol obočie hmkol, čo bolo u neho divné a odvrátil zrak ku tlačidlám. "Deje sa niečo?"

Po tejto otázke vyzeral byť vytočený a zmätený. "Neriešme to Jungkook, proste v skratke, zabudni na mňa a to, čo sa medzi nami včera stalo."

Zamračil som sa a pocítil som náhlu nevoľnosť. Točila sa mi hlava, nevedel som zrakom zaostriť a bol som celkovo mimo, no na nohách som sa udržať vedel.

Vyhŕkli mi slzy a vo vnútri duše som sa rozsypal na popol. "T-to ne-nemôžete." Pán Kim sa správal divne, pozeral dokonca na zem a keď sme s výťahom zastavili, tak som myslel, že hodím šabľu.

Bolo mi strašne nepríjemne z toho, čo mi povedal. "Môžem a teraz ma zavez do spoločnosti." Zaklipkal som očami a snažil sa dostať k autu normálnym krokom, čo sa mi však nepodarilo, podlomili sa mi kolená a spadol som na zem.

"V poriadku?" Podal mi ruku pán Kim, ale ja som zakrútil hlavou, posmrkol a odvrátil zrak. "Ako ste mi to mohli urobiť?"

Bol ticho, len ma sledoval ako nejaký exponát v múzeu. "Prečo ste to so mnou skúsili, využili ma a nechali ma tak?"