I wonder why is he as he is

102

Teraz mám spať? Nie, nie potrebujem premýšľať, ale keď je hore tak nemôžem, lebo mu musím venovať pozornosť, takže by som skôr jeho potreboval, aby spal. "Budem spať iba vtedy ak ty budeš spať tiež."

Samozrejme nemám v pláne spať, len chcem, aby zaspal on, aby som mal priestor na premýšľanie, takže hodlám to spanie pred ním predstierať. "Dobre budem spať, ale iba vtedy keď budeš spať ty."

Hm? "Vidím ti to na očiach, že nemáš v pláne spať." A do riti! A teraz čo? "Nie, nie ja chcem spať prisahám." Uchechtol sa a otočil sa mi chrbtom. "Rob ako myslíš Jungkookie." Tak počkať, teraz som ho akože urazil?

Nechcem, aby sa mi otáčal chrbtom. "Tae~" Objal som ho zo zadu okolo pása a natlačil som sa na neho. "Chcem spať Jungkookie ak ty nechceš tak nemusíš, ale mňa nechaj kľudne spať."

Neviem ako sa mám teraz zachovať. Ak ho nechám takto spať možno sa nič nestane, alebo to bude presne naopak a on sa urazí a na takejto maličkosti ho stratím. Nemôžem to riskovať.

Vstal som z postele, pričom on nadvihol hlavu a pozrel na mňa ako keby mi nerozumel. Prišiel som z druhej strany postele a vtlačil som sa tam. Ak sa mi on neotočí tvárou v tvár budem musieť nájsť takúto cestu.

Zasmial sa nad tým. "Jungkookie čo to stváraš?" Usmial som sa a zase som mu dal ruku na pás. "Nechcem, aby si mi bol chrbtom, tak som to vyriešil." Uchechtol sa a pretočil sa na druhú stranu.

"Hej!" Počul som ako sa potichu zasmial, tak som sa rozhodol pre inú taktiku. Prevalil som sa cez neho. "Au, Jungkook chceš ma zabiť?" Usmial som sa do jeho tváre. "Nemal si sa otáčať."

Znova sa uchechtol a znova sa otočil. "Ale noták!" Zamračil som sa a on sa znova zasmial. Išiel som sa cez neho prevaliť, ale v polovici cesty ma chytil, ľahol si do vodorovnej polohy a ja som na ňom skončil sedieť obkročmo.

Usmial som sa nad tým a ľahol som si na neho. Objal som ho a dlane som zastrčil pod neho, aby som ho v tom objatí uväznil a nepokúsil sa mi utiecť. "Jungkookie~" Usmial som sa ešte viac a nechal hlavu na jeho hrudi.

Teraz už mi neutečie. "Jungkookie aspoň ma tak nestláčaj, keď si na mne." Ani som to neuvedomil a naozaj som ho stláčal, takže som jemne uvoľnil moje objatie. "Ďakujem." Pozrel som na neho.

"Nemáš začo Taehyungie prepáč za to stískanie." Usmial sa na mňa a bol to vážne krásny úsmev, chcem ho vidieť každý deň nonstop. "Nevadí." Položil som hlavu bokom na jeho hruď tak, aby som počul tlkot jeho srdca.

Myslím, že teraz je dosť kľudný na to, aby som sa ho opýtal na Jimina. Dobre, ale hlavne opatrne. Nádych, výdych a ideme. "Tae?" Neodpovedal mi tak som sa na neho pozrel.

Myslel som, že spí, ale on ma spaľoval svojím pohľadom. Preglgol som nasucho. "Teraz sa pýtaj, keď sa mi pozeráš do očí, inak odpoveď ani nedostaneš." Zaklipkal som očami a zase som zalapal po dychu.