I wonder why is he as he is

112

Pozrel mi do očí a chvíľu ich sledoval, vyzeral dosť seriózne. "Jungkookie stala sa jedna veľmi nepríjemná vec." Naklonil som hlavu na stranu. "Týka sa to nás dvoch a toho parkoviska, na ktorom sme veď vieš čo robili."

Vypleštil som oči a prudko som vystrelil do stoja. "Čože?!" Začal som byť poriadne nervózny až tak, že som myslel na to, že ma ako vo filmoch trocha upokojí chodenie hore dole po izbe.

Asi som sa scvokol. "Neviem ako sa to mohlo stáť v Paríži ma až tak veľa ľudí nepozná a boli sme na odľahlom mieste, okrem toho išiel som veľmi rýchlo s autom nemali šancu nás prenasledovať, ale... to nie je všetko čo majú..."

Skočil som mu do reči, lebo som si vybavil aké problémy ak by so mnou niečo mal by mohli nastať a potom som už len pustil slzy s týmito vetami. "Je to všetko moja vina! Ja... ospravedlňujem sa ti toto celé je..."

On mi tiež skočil do reči. "Jungkookie upokoj sa to je v poriadku to ja som nemal urobiť tú chybu a ísť na to parkovisko a tam robiť s tebou také veci aj keď nás sledovali očividne dlhšie."

Skúsil som sa upokojiť spomalením dýchania, ale nešlo to, práveže som začal dýchať rýchlejšie. Tae si toho všimol postavil sa predo mňa a chytil ma za ruky.

"Upokoj sa Kookie riešia to moji ľudia mám zamestnaných aj hackerov, pokoj~ všetko vymažú." Prudko som sa nadýchol, zase som vzlykol a zakrútil hlavou.

To je jedno, že to vymažú, mne nejde o mňa a že najskôr celá Kórea už videla môj zadok, ale o to, že som mu možno zničil kariéru.

Nie každý akceptuje gayov a ak ľudia zistia, alebo už pravdepodobne to zistili, že ním je tak o niektorých ľudí príde, príde o ponuky o spolupráce s jeho firmou, ľudia mu budú vyčítať, že je taký ako je, proste plno takých vecí a to len kvôli mne.

Mal som pocit, že sa dusím a neviem už normálne dýchať, mám pocit, že som ho teraz úplne stratil a všetko pokašľal, celý ten vzťah, o ktorý som sa tak snažil mi mizne pred očami a rozplýva sa na plyn, len spomienku.

Mal pravdu vážne som naivný. Cítil som slabé poplácanie po líci, ale hneď na to jeho pery na tých svojich. Zadržal som dych a uvoľnil som sa. Z toho bozku sa mi uľavilo a konečne som sa na neho sústredil.

Počas bozku som cítil, aj keď som zavrel oči ako ma opatrne položil na posteľ a vtedy som pocítil aj to, že mal celý ten čas ruku na mojom páse, ktorú vytiahol spod mňa a odpojil sa od mojich pier, aby som sa mohol poriadne nadýchnuť.

"Si v poriadku? Myslel som si, že omdlieš." Nič som nehovoril len som natiahol ruku k jeho tvári a pohladkal som ho jemne po nej. Chcem si ho takto zapamätať, takéhoto citlivého a staroslivého.

Nie je nám asi súdené byť spolu v kľude, musím mu dať priestor na nápravu, toho čo som spôsobil, musím ho nechať ísť svojou cestou, nechcem všetko čo sa mu podarilo vybudovať zničiť, musím mu dať zbohom, pokiaľ je ešte čas to napraviť.