I wonder why is he as he is

80

To by asi nepochopil, keď zabudol ako láska vyzerá, keď prestal v ňu dúfať a keď sa jej bojí. Musím ho jej naučiť.

"Jungkookie mal by si vedieť, že keď toto robíš cítim sa slabý, lebo robím všetko po tvojom. Mám pocit, že ma chceš zmeniť a vziať mi to aký som." To si myslí?

Ach Tae, keby si len vedel ako sa mi páčiš taký ako si, len potrebuješ do života vniesť lásku a áno s láskou sa človek trocha mení, ale to by si nepochopil, preto ti to ani nehovorím.

"Nikdy som sa o nikoho tak nebál ako o teba, že ti niečo spravím, bál som sa pokračovať, lebo to už nevrátiš panictvo je iba jedno a mal by si ho dať niekomu koho miluješ a on miluje teba, preto mi je ľúto, že si to chcel so mnou, preto je mi ľúto, že si ho dal mne, keď vieš, že ja milovať neviem."

To si iba myslíš Tae. "Noták~ vylez~" Povdychol som si. Nerob to Jungkook! Bol som ticho a silou mocou som sa držal, aby som tie dvere neotvoril. "Pane? Budeme za 10 minút pristávať sadnite si a zapnite si pásy."

"Dobre, dobre ešte 5 minút. Noták vylez Jungkookie nechcem, aby sa ti niečo tam stalo, keď budeme pristávať." Silno som privrel očné viečka. Záleží mu na mne. "Noták Jungkookie aspoň niečo povedz."

Povdychol som si. "Milujem ťa a chcem, aby si miloval aj ty mňa Tae." "Jungkookie nemôžeš ma milovať..." "Ale milujem a aj ty mňa Tae, viem to už len z toho čo rozprávaš." "Čo?" Šepol ale počul som to.

"Miluješ ma." "Milujem?" Zdal sa byť zmätený. "Áno. Teraz to povedz, prosím." Noták Tae povedz to zvládneš. "Jungkookie to nemôžem." "Ja nemôžem výjsť." Povdychol si a buchol do dverí.

"Noták! Nenúť ma do toho!" Už zase je agresívny. "Čo je na tom také ťažké hm? Čo?" Už sa nevzdám som blízko. "Jungkookie ty vieš čo sa mi stalo do riti!" "A čo že sa to stalo? Ja viem, že je to ťažké..."

Skočil mi do reči. "Kurva ty nevieš nič nevieš vôbec nič!" Privádza ma do šialenstva. Začal mi trepať už agresívnejšie na dvere. "Vylez, tie dvere rozkopem!"

Prekrútil som očami, chvíľu bolo počuť ako do nich vráža, ale potom sa zvalil na zem a počul som vzlyky.

Začal som sa triasť, lebo som mal strašnú chuť, amog ísť za ním, ale stále som vedel, že by bol schopný niečo urobiť, tak som si len začal od stresu okusovať nechty. "Do riti! Do riti! Do riti!"

Začal vykrikovať a to ma najviac bolelo, nechcem mu takto ubližovať, ale potrebuje si to uvedomiť. Trápim ho ja viem, trápi to aj mňa, ja viem, že robím teraz strašnú vec, že ho nútim, ale ja tiež niečo potrebujem.

Už aj ja som plakal a sedel som na podlahe, keď som dostal skoro infarkt. "Milujem ťa! Milujem ťa! Milujem ťa! Prosím otvor tie dvere! Prosím! Prosím! Prosím!"

Srdce sa mi z toho strašne rozbúšilo, rýchlo som sa postavil a otvoril som dvere, hneď som ho objal. "Milujem ťa." Šepkal stále dookola, ale mne úplne stačilo, že to povedal raz. Pevne som ho objímal a nehodlal som ho už nikdy pustiť.