I wonder why is he as he is

97

Nastúpili sme do auta a ja som hneď vedel, že guličky som zakríkol, lebo je celkom iné stáť a sedieť. "Ahh~" Uškrnul sa na mňa a pošúchal ma po stehne. "Deje sa niečo Jungkookie?~" Takže teraz ma chce škádliť?

Milo som sa na neho usmial. "Nie všetko je v poriadku." Úsmev mi opätoval, ale potom sa už začal venovať riadeniu, teda ešte len štartoval, ale ja už teraz som sa nalepil na sedačku ako keby som sa jej nikdy nechcel pustiť.

Tae sa nad tým zasmial a pripútal si pás. Ja už nechcem, aby riadil. To aj radšej spadnúť z Eiffelovky ako jeho šoférovanie. "Noták Jungkookie~ upokoj sa." Mám byť kľudný?! Ja mám byť kľudný?!

"Viem aj normálne šoférovať." Pozrel som sa na neho tým pohľadom, ktorý hovoril 'nie, vážne?', čo ho pobavilo. "Môžem ti to dokázať."

Bolo by to fajn keby sme išli ako normálny ľudia, ktorý majú strach, že sa vybúrajú pri takejto rýchlosti a už neprežijú. "Prosím, pekne prosím ukáž mi to." Nie, že by som mu neveril, ale chcel som aby išiel normálnou rýchlosťou.

Prečo? Lebo do riti nechcem zomrieť! "Dobre." Celkom ladne a pomaly vycúval aj sa otočil a potom už išiel normálne. Uvoľnil som sa, ale nepúšťal som sa sedadla, lebo veď pri ňom nikdy neviete kedy mu prepne.

"Kde vlastne ideme teraz?" Otočil sa na mňa. Môžeš prosím pozerať na cestu? Našťastie ma aj keď som si to povedal v duchu počúvol. "Teraz ideme do Basilique du Sacré-Cœur, ale iba vonku, je tam pekný výhľad."

Pokýval som hlavou a oprel som sa o sedačku. "Hovoril si niečo?" Pozrel som na neho. Nehovoril... "Máš 5 sekúnd na uvedomenie si toho inak zrýchlim." Začal odpočitávať, ale mne to nejako nedopínalo až na jedna mi to doplo.

"Dobre dobre dobre som rád, že tam ideme." Kývanie hlavou, okay... Nezrýchlil, takže som si oddýchol. "Nabudúce ti to nebudem pripomínať." Super no. "Dobre." Konečne sme zastavili.

Zastavili sme dosť blízko, lebo tam ešte nebolo veľa ľudí, veď predsa len bolo skoro a vystúpili. Bolo to tam krásne videl som tam takú malú zahrádku pre basilikou so zábradlím. "Tak poď Jungkookie."

Poslúchol som ho a nasledoval som ho. Vyšli sme pár schodíkov a stáli sme pri zabrádli. Nikto tam ešte prekvapivo nebol. Oprel som sa o zábradlie, ale Tae zostál stáť za mnou. Rozhodol som sa, že ho troška poškádlim.

Poriadne som sa oprel o zábradlie a vystrčil som zadok priamo k jeho rozkroku, tak aby som o neho bol jemne opretý. Pozeral som na výhľad. Znova bolo vidno celé mesto, ale tentoraz aj Eiffelovku.

Boli tam aj kvety v tej malej záhradke pred basilikou, ktoré boli prekrásne a boli rôznej farby. Zaujali ma a naklonil som sa ešte viac. Pravda bola, že ma nezaujímali tie kvety tak ako to čo som spôsoboval Taemu.

Cítil som ako tvrdne, keď som sa o neho tak opieral a ako mi jemne položil ruky na boky. Pousmial som sa a zavrel som trocha zadkom, ale tie guličky sa vo mne kvôli tomu pohli a ja som sa neudržal a zavdychal.