I wonder why is he as he is

51

Sklopil som hlavu. Bol som rád, že prišiel Hobi aspoň ma vytiahne z trápnej situácie. Pamätám si prvý krát, keď som sa s ním stretol, vtedy bol Namjoonom a ani sme sa nezoznámili, vyzeral ako klasický dospelák, ani by som ho nespoznal, ale druhý krát to bolo úplne niečo iné.

On bol ten človek, čo som mu volal druhý deň v práci, keď som začínal, on bol ten, na ktorého som rozlial kávu, keď sa s ním Tae stretol, on je jeho obchodný partner a kamarát, on mi odpustil, že som mu zničil oblek a teraz je tu predo mnou.

"Jungkook? Kto je tento očarujúci muž pri tebe?" Zdvihol som hlavu a pozrel na Hobiho. To akože myslí Hobiho? A... to sa reálne deje? Niekedy mi už šibe ako všetko zapadá do seba. Vám nie?

Ako je možné, že Taeho asistentom som sa stal práve ja, gay a on je tiež gay, po mesiaci prosenia som s ním začal niečo mať a podľa pani Kim mám na neho vplyv. A čo je toto? Hobi si nájde presne priateľa podľa jeho gusta.

Už len čakám kedy sa po sebe hodia. Prečo to všetko zapadá ako puzzle? Prečo vždy všetko takto vychádza? Nedeje sa to len v knížkach? Nie. Je to divné. Prečo to tak je? Pukne mi z toho hlava.

Začal som prudko dýchať, nebolo mi vôbec dobre. Nevnímal som realitu, len to, že sa chcem dostať von na čerstvý vzduch. Mal som pocit ako keby na mňa niekto volal, ale pokračoval som von.

Keď sa mi to konečne podarilo, tak som dýchal ako o maratón a vonku lialo. Prečo aj toto musí podľa mojej nálady takto byť? Ako keby všetko bolo len v mojej hlave, ako keby som ani neexistoval, môžem vzniknúť len z predstáv.

Zasmial som sa a nastavil tvár studenému dažďu. Povdychol som si a skončil na kolenách. Nechal som sa zmáčať do poslednej kvapky a užíval som si to, predsa len mám rád jarné dažde.

A aj tak to bolo vonku cítiť, po čerstvom daždi, čo milujem ešte viac. Rozdýchal som to, obzrel sa okolo seba a vtedy som počul slabé zahrmotanie. Usmial som sa nad tým a zahryzol som si do pery.

Pomaly som sa postavil a oprel som sa o najbližšiu budovu, pričom som sklonil hlavu a vytiahol mobil. Zavolal som si taxík a čakal som tam na neho, nechal som sa zatiaľ zmáčať ešte raz, ak by mi to nestačilo.

Čakal som asi 10 minút a vtedy prišiel taxík. Mohol som sa viac zamýšľať nad tým, prečo mi príde môj život ako kniha a aj som na to prišiel. Všetci sme otvorená kniha, do ktorej píšeme vlastný príbeh, tak prečo by nemal zapadať ziež ako puzzle?

Prišiel som domov a bez toho, že by som premýšľal či môže byť už Jin doma som ešte pred dverami dal zo seba všetko mokré oblečenie dole, ktoré som tam nechal a šiel som rovno do sprchy.

Pustil som na seba takmer až horúcu sprchu a spokojne som vydýchol. Ani neviem prečo začal som plakať a voda s mojimi slzami sa miesila, vtedy som si spomenul na Taeho.
————————
Dostala som umeleckú mániu😂