I wonder why is he as he is

106

Chvíľu som na neho zízal, dokonca mi padla až sánka, myslel som si, že až po zem, ale to reálne asi nejde. On pozeral na mňa tiež, ale keď som bol dosť dlho ticho niekam išiel. Vypleštil som oči na zem a dovytieral ju.

Srdce som mal niekde v krku a neustále mi búšilo ako o preteky. Uvažoval som či sa mi to nesníva, že či som náhodou v tej reštaurácií nezjedol, čo by bolo v alkohole varené alebo podobne, len som nevedel prijať fakt, že by to naozaj povedal.

Možno preto všetko, čo som teraz vymýšľal v hlave boli samé gebuziny. Verili by ste tomu, že som uvažoval aj nad tým, že ma uniesli mimozemšťania a hrali sa s mojimi predstavami a myšlienkami?

Ja by som teraz prijal viac aj tento fakt ako uveril tomu, že by to myslel vážne. Toľko sa snažím, tak dlho sa snažím a že by ja som s ním takto pohol? Že by som dosiahol čo som chcel? To nie je možné, nemôže.

Pil veľa alkoholu, áno, to bude v tom. Ale nehovoria ľudia pod vplyvom alkoholu pravdu? Neplatí to vždy, presne, určite si robil srandu, ale sa mu poplietol jazyk. Čo by mohol povedať namiesto milujem?

Niečo čo znie podobne... ale čo? Teraz ma nič nenapadá, ale určite splietol iba nejaké slovo. Stále sú tu však plno iných možností, čo sa mohlo stať. Možno ma fakt uniesli mimozemšťania.

Myslím, že je to naozaj pravdepodobnejšie. Kde vlastne je? Obzrel som sa okolo seba, ale nevidel som ho, išiel som teda do spálne. Bol tam stočený v klbku, už zase bol to rozkošné malé bábätko.

Pousmial som sa nad ním a ľahol si k nemu, ale držal som si odstup. Myslím, že teraz potrebuje kľud. Ticho vzlykal a posmrkoval, no netušil som teraz prečo. Keby som mohol tak ho hocijako obšťastním, ale bál som sa.

Nebál som sa ho, ale objať a pritisknúť si ho k sebe, tak som ho aj nechal a tak sme aj obaja zaspali a ukľudnili sa. Zase sme vstali okolo večera, lebo sme išli skoro spať na obed, ale my sme z Kórei a tam sme zvyknutý na iný čas.

Tae pri mne nebol, takže som sebou trhol hneď po zistení toho a obzrel som sa okolo, nebol však ďaleko a ja som si uvedomil akú zbytočnú paniku som spustil. Prišiel som k nemu zo zadu a objal som ho.

Sledoval mestečko ako je zaplavené svetlami a ako žiarí všetko naokolo. Otočil sa ku mne a pozrel na mňa. "Vieš, že som to myslel vážne?" Zaklipkal som očami. Nevedel som absolútne o čom hovoril.

"Myslím to, že ťa milujem." Srdce sa mi od toho, čo mi teraz povedal tak rozbúšilo, že sa mi zatmelo pred očami a dostal som závrat, myslel som, že spadnem, ale zachytil ma Tae. "Povedz niečo."

Zase tie oči. Tie oči, ktoré ma prosili prosbu, ktoré som výdaval tak málo krát, ale za každý ich návrat ma hrialo pri srdci. Nemohol som uveriť, že to naozaj povedal. "Sníva sa mi?" Tae sklopil hlavu.

"Ja milujem teba Tae a prosím pamätaj si to, aj keď ti to stále nezabudnem pripomínať." Usmial sa a dal mi jeden malý božtek na pery, do ktorého stihol vniesť všetko, ale hlavne vďačnosť.