I wonder why is he as he is

44

"Hm..." Zdalo sa, že to upokojilo, ale nie veľmi. Nevedel som poriadne ako ale musel som sa ho to spýtať, už nedokážem klamať Hobimu, všetko si hovoríme. "Um... pane?" Trocha nervózne som si poposadol.

"Čo sa deje Jungkook?" Pozrel som do spätného zrkadla a uvidel ho ako sa drží za čelo, tak som sa trocha chcel obkľukou dostať ku tej otázke, tak aby nebol veľmi nahnevaný. "Bolí vás hlava?"

Povdychol si a keď som ho tak sledoval v spätnom zrkadle všimol som si, že si už normálne sadol.

"Nie nebolí, ale mám nervy, tá novinárka bola dotieravá. Nechápem načo je informácia svetu o mojom manželstve. Nech sa všetci starajú sami o seba."

Má pravdu, ale... ja proste neviem. "A teraz tú realnú otázku Jungkook, tú čo si mi chcel naozaj položiť." Povdychol som si a natlačil sa na sedadlo. "Viete... ja sa nutne potrebujem zveriť niekomu o vás, vlastne nás..."

Doteraz mal sklopenú hlavu a vyzeral frustrovane, ale hneď ako som mu to povedal zaostril na mňa pohľad do spätného zrkadla, v ktorom som ho pozoroval.

"Čo o nás Jungkook? Prečo to potrebuješ riešiť? Hm? Myslíš, že medzi nami niečo je, že? Poviem ti úprimnú pravdu Jungkook. My spolu len šukáme a ešte ani to nie." To zabolelo, ale čo som mohol čakať?

Je ľadový ako samotný ľad. Celé jeho srdce. "Prepáč, ale mal by si vedieť pravdu, viem čo si teraz asi o mne musíš myslieť, ale ja na nejakú hru zo vzťahmi sa nehrajem." To mi nedáva zmysel.

"Prečo?" Nič mi neodpovedal a prečo by aj hej? Cítil som sa na dne. Došli sme do mesta, zastavil som a zapozeral som sa pred seba. "Pôjdeš so mnou." Nemal som vôbec chuť, ale pousmial som sa a prikývol.

Pomaly som sa vytrepal z auta, ktoré som hneď zamkol, ešte ma pán Kim aj popohnal. Išli sme cez mesto a keďže som nevedel, kde a s kým sa má stretnúť, len som ho nasledoval.

Dochádzali sme ku strede námestia, kde bola fontána, pri ktorej bola hromada ľudí. Bolo asi tak začiatok jari, takže sa pri nej šantili aj deti.

Pred tou fontánou, ale stála jedna paní, ktorá tú fontánu sledovala a práve nej pán Kim poklepal po ramene.

Naklonil som hlavu na stranu, lebo som zmätený čo robí, ale keď sa na neho otočila úplne sa jej rozžiarila tvár a nie len jej ale aj pánovi Kimovi, takže som bol ešte viac zmätený.

"Kimie!" Tá paní ho pevne objala a on jej to objatie opätoval. Mohla mať asi tak okolo 40 rokov. Poriadne som si ju prezrel a mne to začínalo dochádzať. Jeho mama. Odtiahla sa a chytila ho za líce.

"Bože ako si mi vyrástol a aký si prekrásny, už chápem prečo si model." Usmiala sa a podrobnejšie si ho prezrela. Bolo to milé pozerať, ako je syn s matkou, preto som sa asi neubránil úsmevu.

No a... načo som mal ísť s ním? Nechápem... Pán Kim svojej mame svoj úsmev opätoval a potom sa obhliadol po mne a pokýval rukou, aby som ku nemu prišiel.
———————
Tak toto bude ešte zaujímavé🤔