ESTERANDIA - Meč nevinnosti

Prológ: Únos

Na oblohe žiaril veľký mesiac, ktorý práve zatienili oblaky. Ani vlkolaci túto noc nezavíjali akokeby aj oni vedeli, že tu dnes niečo nehrá. Bytosti v lese zaliezli do svojich úkrytov a striehli na čudné neznáme energie, čo sa túto noc potulovali krajinou.

Jeden z mladých elfov zazrel pri veľkom dube temnú postavu v čiernom habite. „Hej, pozrite von. Tam niekto je," ukázal von oknom.

Všetci jeho bratia vyzreli von a čosi si mrmlali.

„Idem sa toho cudzinca spýtať, čo ho sem privádza," neisto ale rozhodne vyhlásil. „Vy zatiaľ zostante tu."

„Ale braček, môže to byť nebezpečné," zastavil ho jeho mladší súrodenec.

„No ták, Prentus, neboj, ja to zvládnem," usmial sa naňho.

K malému Prentusovi práve pribehla ich sestra a pohladila ho po hlave: „Náš veľký braček má už šestnásť. On to zvládne."

„Dobre," povedal smutne a sklonil hlavu.

„Kentix," ozval sa vysoký chalan vzadu. „Zober si aj tento meč, keby niečo." Podal mu ho a poklepal ho po pleci. „Buď opatrný."

Kentix prikývol a premeral si tváre svojich siedmych súrodencov a potom sa odvážil otvoriť dvere a výjsť von.

Pomaly sa približoval k neznámej osobe, ktorá mu bola stále otočená chrbtom. „K-kto ste? A... čo tu hľadáte takto neskoro v noci?" spýtal sa trochu placho.

Neznámy sa potichu, no desivo zasmial, ale stále sa neotáčal a neprehovoril.

Kentixa ten jeho smiech trochu roztriasol, tak si pre istotu vytasil meč, čo mu dal brat, a prehovoril: „Povedzte kto ste a čo tu hľadáte. Inák..." zalapal po dychu.

„Inak čo...?" záhadný muž sa k nemu náhle otočil a Kentix sa pozrel priamo do tých najstrašnejších očí – očí Pána smrti.

Po celom okolí sa rozľahol Kentixov posledný výkrik. Pán smrti si ešte obzrel jeho bezvládne telo a keď mu už nezistil žiadne známky života, zmizol v temnote.

Letel celým lesom, ako víchor, tak rýchlo, že bolo skoro nemožné všimnúť si ho, až kým nezastal na kraji lesa. Pomaly a sebaisto vystúpil z hmly a obzrel si výhľad na malé nočné mestečko v údolí. „Ha, čoskoro to tu bude celé patriť iba mne," diabolsky sa zasmial. Mihom sekundy sa premenil na malého čierneho pavúka a rozbehol sa smerom do mesta.

Na jeho drobných pavúčich nohách sa cez tiché tmavé uličky pohyboval veľmi rýchlo a čoskoro sa ocitol pred bránou zámku. Premenil sa späť do pôvodnej podoby a chvíľu hľadel na zámok. „Konečne som sa dočkal a dúfam, že aj ty, drahá Anifenix." Zmenil sa znovu na pavúka a podliezol bránu zámku.

V tom sa tajomná ochrana zámku obrátila proti nemu a s obrovským rachotom ho odrazila naspäť von. Kým sa pozbieral zo zeme, pred ním sa objavila krásna mladá žena v tmavých šatách dlhých až po zem. Mala dlhé hnedé vlasy a orechové oči. Celá žiarila modrou nádhernou žiarou a jej oči to dokonalo zvýrazňovalo.