ESTERANDIA - Meč nevinnosti

11. Odchod (piata časť)

Vonku nás čakal len Damis. Spýtavo sme naňho pozreli a on nám vysvetlil, že Vestix si nachvíľu niekde odbehol a o chvíľu príde. Nebola to síce taká chvíľa, akú nám sľuboval, ale nakoniec sa vynoril z davu ľudí, ktorí sa sem prišli pozrieť na náš odchod.

Stáli sme čelom k zámku a smutne naň hľadeli.

„Neboje, vrátime sa," utešoval nás Chrixtin. „Možno."

„Jasné, že sa vrátime," vyhlásil Vestix optimisticky.

„Je čas rozlúčiť sa," vzdychol si Damis.

Chrixtin podišiel k Vionyxis a objal ju. „Zpánom, mami."

„Zpánom, zlatko," smutne sa usmiala, keď sa jej znovu pozrel do očí. Pobozkal ju na líce a odstúpil od nej.

Potom sa k nej priblížil Eran a jemne ju objal okolo pása a potom ju chytil za obe ruky: „Tak... snáď sa vrátim," vzdychol si. „A sľúbila si, že keď sa vrátim, spravíš ma nesmrteľným."

„To áno, sľúbila som ti to," usmiala sa.

Spýtavo som sa zahľadela na Chrixtina, ten však len mikol plecami.

„Fajn. A pozdravte odomňa Polyxe, keďže sa jej nechcelo prísť rozlúčiť sa," sucho dodal, „so mnou."

„A to kto povedal, že neprídem?" za nami sa ozval dievčenský hlas.

Eran sa k nej otočil a vyčítavo sa zahľadel do jej očí. „Na poslednú chvíľu? Už som si myslel, že na mňa kašleš." Namiesto nej prikráčal k otcovi a rozlúčil sa s ním.

K Polyxe podišiel s pohľadom upretým do zeme. Potom pomaly zdvihol hlavu, až sa pozrel do jej očí. „Odprevadíš ma k lesu?"

Prekrížila si ruky. „Fajn."

„Damis! Damis!" pribehla s nám Talistia a objala svojho brata. „Naozaj musíš preč?"

„Musím," povedal vážne. „Chcem zachrániť Rixiinu matku a našu krajinu. Oni ma potrebujú," smutne sa na nás usmial. „Ja jediný sa v lese vyznám najlepšie. Je to môj domov."

Prikývla som a tiež ju objala okolo krku.

„Verím, že to dokážete," prehovorila. „Budem na vás myslieť. Ozaj, Braxis ťa pozdravuje. Vraj ti povedala niečo veľmi dôležité, na čo nesmieš zabudnúť."

„Ah, pokúsim sa spomenúť si." Zamyslela som sa, pretože mi to úplne vypadlo. Snáď si na to v tej správnej chvíli spomeniem.

Rozlúčila som sa so všetkými známimi naokolo – s Pánom búrky Redinesom som si podala ruku a Vionyxis som objala a usmiala sa na ňu.

Vestix všetkým kýval a vyzeral byť nadšený, že absolvuje takú dôležitú a nebezpečnú cestu.

Damis sa na všetkých usmieval. Chvíľu sme sa ešte zdržali pri jeho kamarátoch z lesa, ktorí ho poriadne vyobjímali. Jeden z nich bol aj Rianus Delves. Milo sa na mňa usmial a úprimne mi zaželal veľa šťastia.

Talistia sa ešte raz chcela dostať k Damisovi, lenže dav jej v tom zabránil. Vestix si ju všimol a prepchal sa k nej. Zdvihol ju do vzduchu a zatočil s ňou, čo vzbudilo pozornosť okolia. „Nebuď smutná, plánujem sa vrátiť," usmial sa od ucha k uchu. Položil ju na zem a potom ju pobozkal na pery, čo ju dosť prekvapilo (aj mňa a ostatných). Omotala mu ruky okolo krku a bozk mu opätovala. Netrvalo to dlho a zachvíľu sa od neho so slzymi v očiach odtiahla a ušla preč. Vestix sa za ňou rozbehol, ale ja som ho stihla zastaviť.

„Nechaj ju ísť. Musí sa z toho spamätať," chytila som ho za plece. Sklonil hlavu a vzdychol si.

Pohľadali sme ostatných a vykročili vpred, lenže Eran nás ešte na chvíľku zastavil. „Počkajte chvíľu, potrebujem si ešte niečo kúpiť." Mal šťastie, pretože sme práve išli popri Kasinellinom obchode.

Chceli sme ísť s ním, ale nám to nedovolil. Tak sme ho počkali vonku. Započuli sme, ako sa dohaduje s Kasinellou, ktorá mu niečo nechcela predať. Nakoniec asi Kasinella povolila a Eran znepokojene vyletel z obchodu.

„Čo si kúpil?" pýtala sa ho Polyxe dosť podozrievavo.

„To je jedno," zamrmlal s očami upretými do zeme.

„Akože jedno?"

„No vodu," zatriasol jej sklenou fľašou pred nosom a potom ju rýchlo schoval do svojej tašky.