ESTERANDIA - Meč nevinnosti

27. Posledný krát (druhá časť)

Prebudilo ma svetlo rynúce sa do izby spoza závesu, ktorý Chrixtin práve odhrnul. Zívla som si a natiahla ruky nad hlavu. Chrixtin si všimol, že som sa už zobudila a usadil sa ku mne na kraj postele.

„Bré ránko," usmial sa. „Tvoje šaty sa už premenili späť do pôvodnej podoby."

Natiahla som sa na opačný koniec postele a nahmatala známu látku prehodenú cez čelo postele. Moje biele letné šaty s koženým opaskom. „Tak šup za dvere, nech sa môžem prezliecť. Kierat chcem vrátiť Polyxe."

Chrixtin poslušne prikývol, dal mi rýchlu pusu na čelo a zmizol za dverami.

Ešte pred raňajkami sme šli do môjho domčeka po všetky veci. Cestou sme stretli Polyxe a vrátila som jej kierat.

„To nie je všetko, aj ja pre teba niečo mám," zasmiala sa a vybalila zo svojej tašky moje kanady, predtým asi čižmy, v ktorých som celý čas, čo som tu, chodila.

„Oh, ďakujem," potešila som sa a vyzula si svoje lodičky, ktoré sa dosiaľ záhadne nestratili. Ich čas nadišiel až vtedy, keď som si ich vyzula a obula kanady. Rozpadli sa na tisíce zrniek prachu. Ach, tá mágia, pomyslela som si.

„Ešte sa stretneme," ohlásila a šla ďalej.

Keď sme sa opäť dostavili na zámok, šli sme si niečo zobrať pod zub. V jedálni sme stretli Erana. Naberal si na svoj tanier šunku a zazeral na moju koženú bundu.

„Je niečo zle?" spýtala som sa a obzrela som si svoje oblečenie.

Rýchlo sa spamätal a tváril sa akoby nič. „Nie, nie je."

Pokrútila som nad ním pobavene hlavou a usadila sa vedľa Chrixtina. „Tuším sa tu niekomu nepáči môj vkus," potichu som sa zasmiala.

Zišli sme dolu do sály, kde nás už čakala Anifenix s Vionyxis. Prezerali si nás a šťastne sa usmievali. S Chrixtinom sme si vymenili hanblivé úsmevy a tlmene sa zasmiali.

„Ták... som tu," zaznel známy sympatický hlas a vo dverách sa objavil Fedrix v obleku. Zasmiala som sa. Vyzeral v ňom totižto veľmi komicky. Zrejme ma práve on vezme späť. „Ó, Riaxia, zdravím," usmial sa a podal mi ruku.

S úsmevom som ju priala a potriasla ňou.

„Tak čo, si pripravená?" spýtal sa a skontroloval, či má všetky potrebné veci, ako sú napríklad falošné doklady, peniaze a zázračné hodinky, vďaka ktorým vie cestovať medzi svetmi.

„No... ak by sa to tak dalo nazvať, tak hej," nervózne som sa zasmiala a prešla pohľadom po všetkých prítomných.

„Tak poď, rozlúčime sa s tebou v lese," oznámil mi povzbudivo Chrixtin, objal ma jednou rukou okolo pliec a vykročili sme všetci von.

V lese sa k nám pridali aj Vestix s Talistiou. Na mieste, kde sa Arlondský les pretínal s Elfím, ako som sa dozvedela počas nášho spoločného rozhovoru počas chôdze, sme sa zastavili a bol čas na lúčenie.

Prvé sa so mnou rozlúčili matka a Vionyxis. Obe ma objali, matka ma navyše pobozkala na líce a povedala, že ma ľúbi. Stisla som ju pevnejšie a povedala, že aj ja ju.

Talistia mi dokonca dala aj knihu. „Damis by si určite prial, aby som ti ju dala," smutne sa usmiala.

„Ďakujem," usmiala som sa a utrela som si jednu slzu, ktorá mi nepatrne stiekla popri mihalniciach. Na knižke bolo rukopisom napísané Príručka pravého lesáka. Knihu si asi celú písal sám, pretože v nej bolo písané všetko ručne a na boku stálo jeho meno – Damis Delves. Šikovne som ju zbalila do tašky a venovala sa Vestixovi, ktorý ma okrem objatia aj zodvihol do svojej výšky.

„Maj sa nám pekne," povedal a šibalsky sa uškrnul.

„Aj ty," úškrn som mu opätovala a pozrela na ďalšieho člena našej skupinky. Bol to Eran.

Už načahoval ruku, no ja som sa mu vrhla okolo krku. Nemal na výber, objal ma aj on. „Ďakujem za všetko a... prepáč," zašepkal a pozrel sa mi do očí. Ach, ten jeho nečitateľný pohľad!

„Aké ďakujem? Ja ďakujem," opravila som ho. „A za nič sa mi neospravedlňuj." Naposledy som mu stisla ruku a venovala milý úsmev.

Kývol mi a vybral sa preč za ostatnými. Niekoľko krát sa ešte za mnou obzrel.

Ostala som tam už len Chrixtin. V tom sa spoza kríkov k nám vyrútila zadýchaná Polyxe. „Fú, stihla som to," lapala po dychu a objala ma. „Uži si to. Bude to super. Budeme sa na teba tešiť."

Prikývla som a otočila sa na Chrixtina. Bez váhania si ma k sebe pritiahol a schoval v objatí. Naklonil sa ku mne a venoval mi jeden krásny dlhý bozk.

„Budeš mi chýbať," zašepkala som.

„Aj ty mne," pohladil ma po tváry a odhrnul mi vlasy z tváre. Potom odo mňa pár krokov odstúpil a pustil moju ruku.

Posledný krát som si ich oboch s úsmevom prezrela.

„Čoskoro sa uvidíme," oznámila som s úsmevom a obom odkývala.