ESTERANDIA - Meč nevinnosti

14. Zajatí (prvá časť)

„Pôjdem prvý," rozhodol Chrixtin.

„Ale... budeš to mať najťažšie," varoval ho Eran. „Nechceš sa vymeniť?"

„Nie, ďakujem," sekol mečom do senície. Pár ostnatých konárov sa mu podarilo odťať a zvyšné ho doškriabali. My ostatní sme pomaly postupovali za ním a vyhýbali sa lietajúcim konárom naokolo.

Netrvalo to krátko, no zhruba po pol hodine sme sa dostali na druhú stranu tejto netypickej hranice. Chrixtin bol poranený zo všetkých najviac. Mal dosť škrabancov na líci, rukách a jeden veľký aj na ramene, kde mu tŕň dotrhal aj košeľu. Snažil sa zakryť, to, že ho to bolí, ale aj tak na ňom bolo vidieť, že za to trochu trpí. Hlavne, keď sa mu o to dotýkala košeľa. Schytil svoju dýku, zdobenú modrými opálmi a odrezal si ňou celý rukáv, čo mu odhalilo jeho poriadny biceps. Rukávom si potom pretrel krv z rany a vložil si ho do tašky.

Čo ma to nenapadlo už skôr? Veď tu mám ten liečivý olej s esenciou mesačnej slzy, vybrala som ho z tašky. „Chrixtin, šťastie, že som zobrala toto."

On sa na mňa len milo usmial: „Odlož a šetri na horšie."

„Noták, poďte. Tu už nie sme v bezpečí Arlondského lesa," prerušil ho Eran. „Musíme byť neustále v strehu."

Po niekoľkých míľach sme natrafili na lesnú studňu, ktorú Vestix vycítil na kilometer. Voda v nej bola číra a čistá, tak sme sa z nej napili a nabrali si ju do fliaš.

„Nezdá sa vám, že sme už príliš blízko trolej osady, keď tu majú aj studňu?" spýtal sa Vestix. Studne nebývajú hocikde. Sú iba tam, kde niekto žije. A táto sa mi zdá akási priveľká."

Naozaj, bola o čosi väčšia od bežných. Obvodom aj dvakrát väčšia.

„Môžem to skontrolovať zo stro..."

„Nie, Damis, teraz nie," zadržal ho Eran. „Musíme sa držať pokope."

Opatrne a pripravení na hocičo, sme sa presúvali z miesta na miesto. Každú chvíľu sme sa obzerali, no nakoniec sme to nechali tak. Pokojne sme prešli ešte pol míle, až kým sme nezačuli akýsi rev.

„Odkiaľ to ide?" spýtal sa Eran a vytasil svoj meč. Vestix ukázal na jedny kríky. „Ide to zľava."

Chrixtin sa napriek tomu presunul napravo a striehol tým smerom.

„Počul si tam niečo?" obrátila som sa k nemu.

„Áno. Myslím, že tam niečo je," vykročil smerom ku mne, keď mu zrazu do cesty zrútil menší strom. Hneď za ním sa objavil veľký trol. Zdesila som sa pri pohľade na špinavú odpornú tackavú obludu, ktorá sa valila smerom na mňa. Nikdy som si tak trola nepredstavovala. Bol iný ako vo filmoch. Bol hrozivejší, tlstý a napriek tomu mal aj celkom svalnaté ruky, ktorými by nás mohol veľmi ľahko rozdláviť, ako komára sediaceho na okne. No dobre, možno trochu preháňam. Až taký veľký oproti nám nebol. Mal zhruba štyri – päť metrov. Fuj, a tie jeho oči! Nechutné, bledé a zakalené.

„Bež!" kričal Chrixtin, no ja som tam stála ako obarená. Jediné, čo som dokázala, bolo cúvať.

Chrixtin sa vrhol na trola a vyskočil mu na chrbát. Vytasil meč a vrazil ho zo zadu trolovi do hrdla. Trol zreval a so striekajúcou krvou z krku sa rúcal priamo na mňa. Za rameno ma práve zdrapila čiasi ruka a včas ma odtiahla na bok. Obzrela som sa. Bol to Eran. Vyzeral tiež dosť zdesene, no na mňa nemal. Ja som bola maximálne vydesená. Nanešťastie sa za ním objabil druhý trol, ktorý ho uchopil za pás a zodvihol do vzduchu. „Ty nechutná, odporná potvora! Čo si to dovoľuješ? Ja som, prosím pekne, Eran Stern!" zahnal sa po ňom mečom. Veľa mu nechýbalo a vypichol by mu oko, lenže trol mu ho ešte včas (škoda!) vytrhol z ruky.

Zrazu sa z kríkov vyrútili ďalší štyria trolovia a bolo jasné, že nemáme proti nim žiadnu šancu. Vestix s Damisom sa celkom dobre bránili. Damis na nich strieľal šípy a Vestix bojoval mečom. Lenže ani to nepomohlo. Skončili rovnako ako Eran – uväznení v trolom zovretí.

Voľní sme ostali len ja a Chrixtin. Až na to, že som nemala kam ujsť a nemohla som vôbec nikomu pomôcť, ani sa brániť.

PS: To bol naj obrázok čo som mohla nájsť :D