ESTERANDIA - Meč nevinnosti

21. Tajomstvo Genetrisu (druhá časť)

Čavkoo! :D Ok. Priznávam sa. Som asi dosť zákerná, keďže takto skvele delím tie časti a nikto nemá ani poňatia, čo bude nasledovať... (devillaugh)

Venované RadoslavaSvoreov.

Zalapala som po dychu, keď som sa celá ubolená zodvihla zo zeme a pozrela na môjho záchrancu.

Damis ležal niekoľko centimetrov odo mňa, takmer sa nehýbal. „Pov-vedz T-talis-tii, ž-že to mal-lo zmys-sel," dostal zo seba priškrteným hlasom. „Za teba, Rixia..." chytil ma za ruku a to bolo posledné, čo stihol.

Než som si to všetko dala do kopy a uvedomila si, čo všetko sa práve zohralo, stihla som sa zúfalo rozplakať. Meč ostal tam, kde som nedávno stála a teraz sa skláňala nad bezvládnym telom môjho kamaráta.

Nevedela som si predstaviť, že mi už nikdy nič zaujímavé nepovie, nenaučí ma niečo o nejakých rastlinách, ktoré nepoznám, neusmeje sa na mňa. Bolo toho na mňa priveľa a o to ťažšie uvedomiť si, že ma vlastne pred chvíľou zachránil.

Draghitos zatiaľ využil situáciu a zodvihol zo zeme môj meč. „Nebolo by to veľkolepé zabiť ťa práve ním?" Tváril sa, akoby si ani nevšimol, že práve niekoho pripravil o život namiesto mňa. Ach, to bol až taký krutý?

Moment, on hovoril o mojom meči? Nie je predsa možné, aby nevedel, že tým mečom sa majiteľ zabiť nedá, ledaže... by to neplatilo na Pánov. To áno, určite by mi dali do rúk takú mocnú zbraň, ktorou by sa to dalo. Oh, Rixia, nenamýšľaj si, hovorila som si sama pre seba. Zabije ťa. Posledné, na čo som si spomenula bolo, že mám schopnosti. Ale mohlo by to vyjsť?

„Ako som už minule vravel, bola by si pre mňa nebezpečná, keby som ťa nechal nažive." Takže si skutočne myslí, že som napriek tomu všetkému preňho nebezpečná alebo blufuje?

Budeš vedieť, čo treba robiť, keď príde ten správny moment. Len naň čakaj, striaslo ma, keď som zrazu v hlave počula Damisov hlas. Božemôj, ja sa rozprávam s mŕtvym! Chyť ma za ruku.

Ešte som tak ani nespravila a hlavou mi preletel vír myšlienok a nápadov. Charakter Genetrisu – meč, ktorý porazí každého protivníka. Meč verne slúžiaci svojej majiteľke. Meč, ktorý sa v rukách nepriateľa alebo akéhokoľvek muža stáva jeho hrozbou... Keď nadíde ten moment, daj do toho všetko.

Všetko som pochopila. Bolo mi to jasné. Kroky k tomu, ako poraziť Draghita už boli prejdené. Stačilo len...

Práásk. Genetris sa v Draghitových rukách rozpálil do zlatista. Jeho žiara sa šírila na všetky strany. Ani ja som to nezvládla a musela som prižmúriť oči. Teraz je ten moment. V hlave som si usporiadala všetky myšlienky a sústredila sa len na to, čo chcem urobiť. Zdvihla som ruky dlaňami smerom k nepriateľovi a pocítila pekelnú páľavu šíriacu sa z mojich dlaní.

Draghitov rev, neporovnateľný s hurónskym, sa postupne strácal v ozvene. Čo sa skutočne stalo som zistila, až keď som otvorila oči. Bol preč. Zničila som ho svojou energiou a tou, ktorá sa celý ten čas hromadila v Genetrise. On ju vsával do seba rovnako ako ja.

začala som cítiť, ako všetko to zlé zo mňa opadáva. Cítila som len úľavu, malú radosť a smútok, keď som sa pozrela na Damisa vedľa mňa. Ešte raz som ho chytila za ruku: „Ďakujem ti. Bez teba by som to asi nedokázala." Smutne som sa naňho usmiala.

Postavila som sa a keď som práve šla zo zeme zodvihnúť meč, zarazila ma nehmotná postava červenkastej farby predo mnou. Draghitos.

Zodvihla som meč a zasunula ho do pošvy na opasku. Keď som sa znova pozrela na to miesto, už tam nebol. Jedno som však zistila – nevidíme sa naposledy.

„Rixia?" spoza rohu sa ozval Vestixov vyplašený hlas. Hneď nato sa vynoril a keď ma zbadal, zhlboka si vydychol. „Vďakapánom, si v poriadku. Kde je...?" v šoku nebol schopný dopovedať. Bol to už jeho druhý kamarát, ktorý umrel pod rukou Draghita. Meč sa mu vyšmykol z ruky a nešťastne hľadel na nebohého Damisa.

Vyzeral, že sa každú chvíľu zosype, tak som k nemu rýchlo pribehla a silno ho objala. Okamžite sa mi rozvzlikal na pleci.

Netrvalo to dlho a odtiahol sa. „musíš ísť teraz so mnou. Pre damisa sa vrátime neskôr," potiahol ma za ruku.

„Vestix, ste všetci ostatní v poriadku?" znervóznela som. „Vestix." Vôbec mi neodpovedal. To neveští nič dobré. „Porazili ste všetkých Lavagonov? No ták, odpovedz mi!" Už nemusel odpovedať. Dole bolo hrobové ticho. Všetci Lavagoni boli mŕtvi.

Odniekiaľ v zadu som počula len tiché hlasy. Rozbehla som sa tým smerom. „Rixia, počkaj! Ešte som... ach," Vestix sa ma pokúšal zastaviť. Pochopila som prečo.

Nee... už sa nebudem pýtať, čo si myslíte, že sa zas stalo... Prezradím len, že to už horšie, ako v tejto časti nebude...