ESTERANDIA - Meč nevinnosti

15. Nevnímané city (druhá časť)

Neskôr som sa vrátila k problému podstatnému aj pre ostatných a rozmýšľala, kam ďalej. Práve v tej sekunde ma osvietilo a spomenula som si na Braxis, dryádu, s ktorou som sa stretla prvý deň v Esterandii. To, že som si spomenula konkrétne na ňu nebolo až také podstatné, ako slová, ktoré mi v ten deň povedala. Konečne mi začali dávať zmysel. „Vlky poznajú cestu," povedala som so zamysleným výrazom na tvári.

Všetci sa ku mne otočili a nepochopene na mňa hľadeli. „Ehm, to mi povedala jedna dryáda. Braxis."

„Áno," prikývol Damis. „Bol som pri tom. Občas sa dostáva do tranzu a vidí budúcnosť. Niekoľkým ľuďom veľmi pomohla."

„To znamená, že musíme nájsť vlky," zhrnul Chrixtin.

„K tým už tak ďaleko nemáme," pridal sa Eran. „Žijú na hranici Trolieho lesa so Sanvingilským lesom. Tipujem tak dve hodiny cesty, no nechajme to na zajtra. Dnes mám akýchkoľvek potvôr plné zuby."

„Fajn," prikývol Chrixtin.

„Mimochodom," ozval sa Damis, „spln je zajtra.

„Fakt?" potešil sa Vestix.

Damis sa naňho usmial. „Fakt."

„Aspoň, že nie dnes."

Prešli sme ešte zodva kilometre a povedali si, že na dnes nám stačí.

Nebola ešte úplná tma, tak som sa rozhodla prejsť sa trochu obďaleč od ostatných. Zastala som pri jednom strome a sadla si k nemu. Sledovala som svoju dlaň a pomaly mi z nej začala vychádzať zlatistá žiara. Usmiala som sa a skrčila prsty do päste, čím som ju uhasila. Zadívala som sa do diaľky a počúvala spev vtákov.

Samota mi bola v posledných dňoch vzácna. Nikdy pred tým mi tak nechýbala, skôr mi vadila. Vždy som chcela radšej byť v spoločnosti s inými ľuďmi. No zmenilo sa toho oveľa viac. Už som nechcela žiť tak ako doteraz.

Započula som za sebou známe kroky a usmiala sa. Niekto tu asi samotu oceňuje trochu inak ako ja a príliš oceňuje chvíle o samote so mnou.

„Tentokrát už žiadne námietky," vybrala som z tašky olej z mesačnej slzy a namočila v ňom kus sterilnej látky. Postavila som sa a počkala, kým ku mne podíde.

Povzdychol si a usmial sa. „Ako chceš. Hlavne šetri. Bol by som nerád, keby pre teba nabudúce neostalo."

„To mi nevadí. Viem sa vyliečiť aj sama," usmiala som sa a pretrela mu olejom čelo. Na moje prekvapenie sa rany začali okamžite hojiť. Dokonca aj malá jazva nad ľavým obočím mu zmizla. Úžasné! Škoda, že sa táto rastlina nepodarila rozšíriť aj do sveta ľudí.

Chrixtinov pohľad som sa snažila odignorovať, no aj tak ma dosť znervózňoval. Chystala som sa mu ošetriť posledný škrabanec, keď sa mi nečakane dotkol líca a odhrnul mi z tváre neposedný prameň vlasov.

V tej chvíli som stuhla a pomaly zvesila ruku, v ktorej som držala látku nasiaknutú liečivým olejom.

Sivooký krásavec zo mňa nespúšťal oči a nežne mi prešiel prstami po sánke. Trochu trvalo, kým som sa mu osmelila pozrieť priamo do očí. Kúsok látky držiaci v ruke som začala nervózne žmoliť medzi prstami.

Chvíľu sme na seba bez slov hľadeli. Ja zmätene, on zasnene. Potom pohľad uprel k mojim perám a hneď som vedela, že ma chce pobozkať. Ruku mi zo sánky presunul na krk a začal sa ku mne pomaly približovať, z čoho sa mi ešte viac rozbúchalo srdce a zastavil dych.

Keď sa jeho pery priblížili k mojim a na líci som pocítila jeho dych, túžila som po bozku ešte viac. Chcela som ho pobozkať, chcela som mu povedať, že ho mám veľmi rada, no v poslednej chvíli som si to rozmyslela. Nemohla som to urobiť. Nemohla som sa doňho teraz zaľúbiť, ani akokoľvek rozvýjať náš vzťah. Bojím sa, že by mu Draghitos kvôli mne ublížil. Len dúfam, že sen, čo sa mi sníval poslednú noc v Arlonde, bol naozaj len sen, ktorým ma Draghitos chcel len vystrašiť.

Hneď som sa od neho odtiahla.

Chrixtin ma okamžite pustil: „Prepáč, nechcel som ti tým ublížiť."

„Nemôžeme byť spolu," vyšlo zo mňa. Rozbehla som sa s plačom preč.

„Počkaj. Nechoď preč," zastavil ma tichým hlasom.

Keď som sa k nemu otočila, pozrela som sa do jeho smutných previnilých očí. „N-n-nesm-mie ti k-kvôli mne ub-blížiť," zavzlikala som.

Po mojich slovách sa na mňa nechápavo pozrel. „Ako to myslíš?"

Namiesto odpovede som sa ešte viac rozplakala. Pristúpil ku mne bližšie, jednou rukou ma chápavo objal okolo pliec a druhou ma hladil po vlasoch. „No ták, pššt," tíšil ma. Nachvíľu sa odtiahol a poutieral mi slzy, potom ma znova objal a tentokrát aj ja jeho. Oprela som sa lícom o jeho hruď a započúvala sa do tlkotu jeho srdca, čo ma ukľudňovalo.

„Vysvetlíš mi to, prosím?" spýtal sa hladiac ma po chrbte.

„Uh, myslím, že by sme si mali sadnúť," utrela som si poslednú slzu.

Chrixtin prikývol, zobral ma za ruku a usadili sme sa k jednému starému širokému stromu. Kolená som si skrčila pod bradu a zadívala sa do hustých, tmavých kríkov pre sebou, premýšľajúc, ako mu to všetko vysvetlím.