ESTERANDIA - Meč nevinnosti

19. Zakázané územie (druhá časť)

Waw! Tak dnes som stihla ešte jednu. OK. :)

Venujem KatukaVargov ktorá patrí medzi mojich prvých čitateľov. :) Sorry, že som ti nedala venovanie už skôr.

Nasledovala som Vesa, až kým som nezastala na prelome dvoch úplne odlišných lesov. Vstup do Čierneho lesa bol tak viditeľný, že som si ho všimla aj s polootvorenými očami. Tráva bola tmavá, až sivá, stromy akoby už dávno život opustil a celkový dojem z tohto miesta si u mňa nezískal žiadne sympatie. Počula som len čudné zvuky nejakých zvierat a vietor, ktorý mi našepkával, aby sme sa čo najrýchlejšie vrátili, no možno sa mi to len zdalo.

„Rix, poď," nabádal ma Vestix, ktorý už prešiel do Čierneho lesa a čakal ma pri veľkom bútľavom strome, ktorého konáre mi pripomínali dlhé ruky s pazúrmi. Trochu ma ukľudnilo, keď som sa dotkla rukoväte Genetrisu. Aj keď som ho nedržala v ruke, cítila som sa bezpečne, čo i len som naň pomyslela. Prekročila som hranicu lesov a keď som si nevšimla žiadny rozdiel, rozbehla som sa k Vesovi.

Zasmial sa: „Čo sa bojíš?"

„Trochu," priznala som. „Nemám z tohoto miesta dobrý pocit. Radšej rýchlo nájdime ostatných. Keď sa presvedčím, že sú všetci v poriadku, hneď to bude lepšie."

Vestix celkom pokojne kráčal pár metrov predo mnou a ja som ho nasledovala. Zdalo sa mi, že naša cesta týmto lesom nemá konca, ale Ves veľmi dobre vedel, kadiaľ má ísť.

Raz som sa vydesila, keď okolo nás preletel kŕdeľ havranov. Vtedy som dobehla Vesa a vystrašene sa mu omotala okolo ramena. Letmo sa na mňa usmial, stisol mi ruku a viedol ma ďalej.

„Ves, si skvelý kamoš," vyletelo zo mňa.

Zmätene sa na mňa pozrel a po pol minúte s úsmevom vyhlásil: „Aj ty kamoška."

Chrixtina sme zbadali stáť pri kamennej tabuli. Pravdepodobne sa pokúšal rozlúštiť, čo na nej bolo napísané. Vestix šiel za ním a ja som sa im vytratila z dohľadu.

Kráčala som tmavým lesom, až do vtedy, kým som pár metrov pred sebou neuvidela stáť tmavú postavu v plášti s kapucňou. Pre istotu som v ruke zovrela rukoväť Genetrisu a tichým krokom k nej vykročila.

Keď som sa ocitla tesne za ňou a bola som pripravená prehovoriť, nečakane sa obrátila a čepeľ svojho meču namierila na môj krk. V tom sme sa obidvaja zarazili a postava si kapucňu zvesila z hlavy. „Pokoj, to som ja," ukľudňoval ma Eran.

Z hlboka som dýchala a kde-tu sa naňho usmiala. „Prosím, nabudúce sa ma nepokúšaj hneď podrezať, okey?"

„Neviem, čo to tvoje ,okeyʻ znamená, ale dobre. Prepáč."

Zasmiala som sa. Fakt, veď ako by ho mohol poznať, keď tu sa nepoužíva?

„Nečuduj sa mi, stál som tu a pozoroval tento desivý les. Počul som pred sebou nejaké zvuky a bol som pripravený na obranu. Zrazu za sebou počujem kroky a vytasil som na teba meč. No neurobila by si to isté?"

Mykla som plecami a zadívala sa na lesklú striebornú retiazku s príveskom, čo mu visela na krku. „Čo to je?" dotkla som sa jej.

„Retiazka, no čo by to bolo?" povedal odmerane.

„Ale ja myslím to vo vnútri," pohľadom som skúmala kamienok, v ktorom niečo bolo.

Preskakoval pohľadom z retiazky na mňa. „Je to jediný darček od otca, ktorý nosím vždy so sebou. Priniesol mi ho z krajiny Levardia. Prívesok je naplnený práškom nádeje. Vyrába sa len v Levardii a ľudia tam veria, že človek, ktorý ho nosí vždy pri sebe, má stále nádej," skúmal, ako na neho zaujato hľadím. „Ale ja tomu neverím."

„Prečo?"

„Život nie je ako rozprávka... a ľudia v Levardii sú len príliš poverčivý."

„V každom prípade, zázraky sa dejú stále, len to nevnímaš. Ty si nežil v krajine, kde nie sú. Pre teba sú normálne.

„Možno máš pravdu," vzdychol si a odvrátil zrak k zemi. Zdalo sa mi, že trochu zosmutnel, no nevedela som prečo. Celý čas ho vnímam ako dosiaľ najtajomnejšieho človeka, ktorého som tu stretla. Vlastne, tajomnejšieho ako on, som nestretla ešte nikdy. Niečo na ňom alebo v ňom ma vždy zaujímalo.