ESTERANDIA - Meč nevinnosti

12. Arlondský les (tretia časť)

Zatiaľ som sa nikomu nezverila s mojím snom, ale mám v pláne povedať o ňom Chrixtinovi. „Čo sa vtedy ešte stalo?" spýtala som sa, keď som sa prebudila z obľúbeného tranzu.

Eran si vzdychol: „Ach, teraz o tom Chrix hovoril. Stalo sa to mesiac pred tvojím príchodom. Medzi tým sme ešte päťkrát otočili tému. Kde si bola? Zamyslená?"

„Hej," prikývla som. „Bolo to tak dlho?"

„Bolo," povedali jednohlasne.

„Si smiešna, keď sa takto zamyslíš a nepočúvaš toho, kto ti niečo hovorí," zasmial sa Chrixtin.

„Smiešna?"

„Tak zlatá," upravil výraz, keď videl ako sa tvárim.

Nasledujúcich desať minút sme mlčali, až kým sme sa nezložili pri jednej skale v lese a nezačali si hľadať potravu.

„Ták," ozval sa Damis, ktorý sa už medzitým stihol vyšplhať na vysoký strom a pohodlne sa usadiť na jednom z jeho konárov. „Ak by ste ste mali problémy s hľadaním, ozvite sa. Ja si zatiaľ zdriemnem."

„Čože?! Ako si to predstavuješ?" zavrčal naňho Eran. „My tu budeme makať a ty budeš nečinne sedieť ako kráľ? Na to tu mám nárok len *ja*! Tak teraz pekne zíď z toho stromu a pomôž nám. Som hladný a určite..."

„Ja som už jedol," oznámil spokojne.

„Fakt?"

„Áno. Povedal som, že keď si nič nenájdeš, stále existujú veľmi chutné rastliny, z ktorých sa dokážeš dostatočne nasýtiť," usmial sa od ucha k uchu a zakýval nohami visiacimi zo stromu.

„No tak mi poď pomôcť aspoň chytiť nejakého zajaca."

Damis si povzdychol: „Veľmi rád by som pomohol tebe a všetkým mojim kamarátom, ale..." odmlčal sa, „na vražde nevinného zvieratka sa *ja* podieľať nebudem."

„A to už prečo?" prevrátil očami Eran.

„My z lesa zvieratá nezabíjame... a ani ich nejeme."

„Prepána, ten chalan je blázon," rozhorčoval sa Eran a radšej sa pobral korisť uloviť sám.

Sledovala som ich z kríkov a na oboch sa smiala snáď ešte päť minút. „Čo ti je smiešne?" ozval sa niekto za mnou. Tú vetu som už od neho ráz počula. Otočila som sa a pozrela do tých očí, ktoré som dnes ráno zbadala, keď som sa zobudila.

„Ty," zachichotala som sa a Eran sa zamračil.

„To mi nie je žiadna novinka."

Vyliezla som z kríkov a tvárila sa, že rozmýšľam. Potom som sa k nemu z veľkým úškrnkom na tvári otočila: „Snáď si sa ma neprišiel spýtať, či som už niečo ulovila?"

Pokrútil hlavou a odkráčal preč. Ja som za nim ešte raz pozrela a vyrazila opačnou stranou pohľadať ostatných.

Neďaleko som natrafila na Vestixa, ktorý sedel na veľkom kameni a v ruke držal prázdnu fľašu. „Eh, ty si si už vypil všetku vodu, že?"

„Hm... hej," smutne zamrmlal. „Najhoršie je, že široko-ďaleko žiadna voda. Keď sa minie aj vám, skončili sme."

„Nerieš to. Zatiaľ vodu máme, tak je dobre. Kde je Chrixtin?"

„C.X.? Neviem... vlastne viem. Išiel tadiaľto," ukázal napravo odomňa. „Bežal za nejakou divou sliepkou."

„C.X.? To je nejaká divná prezývka, či čo?"

„Hej, ale divná nie je. Je super. Práve som ju vymyslel."

Onedlho sa Chrixtin vrátil. „Nechytil som ju. Bola dosť rýchla."

„Nevravel som vám, že všetky zvieratá sú cez deň ukryté? A navyše, ste príliž hluční, takže ak tu aj nejaké boli, ušli preč," prehovoril Damis, hojdajúci sa na konáre nadomnou. „No ták poďte. Ukážem vám jednu peknú čistinku, ktorú som objavil, kým ste vy ešte hľadali."

Veľmi sa nám nechcelo žuť listy nejakých divných rastlín, ale nič iné nám nezostávalo. Nasledovali sme Damisa a po pár metroch sa k nám pridal aj Eran. Damis nás zaviedol na jedno svetlé miesto v lese, kde rástlo plno kvetov a bylín. Chvíľu si obzeral rastliny a potom si k jednej z nich kľakol. Mala veľké purpurové kvety a svetlozelené listy podobné letnému šalátu. „Toto je jedna z nich. Chutí podobne ako bazalka. Možno ju niektorí poznáte. Volá sa kavratka veľkolistá. Obsahuje veľa živín a niektorým zachránila aj život, keď umierali od hladu," vysvetlil Damis a jeden jej list zjedol.

„Ehm... niektorým?" zhrozil sa Vestix. „Chceš tým povedať že tí ostatní sa z nej otrávili?"

„Nie," zasmial sa Damis. „Chcem tým povedať, že ostatní ju odmietli skonzumovať ako teraz ty." Odtrhol si celú stonku z niekoľkými listami a pokračoval medzi ostatné rastliny.

„Keby vám kavratka neprišla na chuť, rastú tu ešte ďalšie dve jedlé rastliny. dokonca aj celkom s výraznými chuťami. Jedna z nich sa volá mostilka škrobovitá. Je veľmi sladká. Tá by vám mala stopercentne chutiť, keby ostatné nie. Potom tá druhá... ale tú by som vám neradil jesť, ak nie ste zvyknutí na príliž pikantné veci. Je to kríženec fefróny z ladivkou, ale neviem jej názov."

„To je zvláštne. Niektoré veci v tejto krajine rastú aj u nás, niektoré nie. Ako to?" nechápala som.

„Uhm, celkom ma baví rozprávať také zaujímavosti o našej krajine. Hlavne tie z histórie," usmial sa Chrixtin. Sadol si vedľa mostilky a ochutnal ju. „Dá sa. Je dobrá."

Mostilku sme si dali všetci, až kým sme neboli sýti. Eran ochutnal aj tú pikantnú a potom ju rýchlo zapil vodou a zajedol mostilkou. Upozornil nás, nech ju radšej nejeme, pretože vraj štípala aj keď ju ešte nepožul.

Po tomto takzvanom hodinovom oddychu, sme sa vybrali ďalej. Ešte pred tým sme všetci uznali, že jesť rastliny nie je až také strašné.