ESTERANDIA - Meč nevinnosti

20. Príchod do cieľa (prvá časť)

Ahoj. Tu je ďalšia časť. :) Venovaná ViktriaKurthyov

Premohla som sa a oči otvorila. Boli sme na mieste.

„Hm, dobré," uznal Eran pokyvujúc hlavou. „Tvoje intuitívne schopnosti a sny nemôžem podceniť. Ale aj tak. Dávaj bacha."

Vstúpili sme do jaskyne. Nebolo v nej dostatok svetla, tak sme použili kus starého dreva ako fakľu. Jaskyňa nebola vôbec taká pekná a pestrofarebná ako zvyčajne jaskyne bývajú. Bola rovnako temná a desivá ako všetko, čo patrilo pod Zakázané územie.

„Stojte," zvolal Eran, keď sme zastali nad čímsi, čo som nevidela kvôli tme. Možno to bola aj priepasť. Kľakol si a na dlani sa mu rozhorel oheň, vďaka ktorému sme pred sebou zbadali rozsiahlu jaskynnú rieku – našu jedinú možnú cestu. Jemu sa to však nezdalo a namočil si do neznámej tekutiny tri prsty. Ovoňal ich a zrazu zmeravel, otočil sa k nám. Na tvári som mu zbadala zdesenie. „Krv. Krvavá rieka."

Nasucho som preglgla. Možno to bude o niečo horšie ako som čakala.

„Ale ako sa dostaneme na druhú stranu?" opýtal sa Damis.

„Tam je čln," ukázal do tmy Vestix. „Aj vy ho vidíte? Tuším pláva k nám."

„Žiadny nevidím," pokrútil hlavou Eran. Ani ja som nič nevidela. Vestix ho musel zbadať len vďaka svojmu špeciálnemu nočnému videniu, ktoré má pravdepodobne funkčné aj v ľudskej podobe.

Mal pravdu. O chvíľu k nám priplával prázdny čln. Bol dosť veľký na to, aby sme sa doňho všetci zmestili. Pán smrti nás už iste čakal. A dočkal sa.

Vymenili sme si pohľady a začali opatrne nastupovať do člnu. Nastúpila som ako predposledná a usadila som sa vedľa Vestixa. Za mnou nastúpil už len Chrixtin.

„Sme všetci?" spýtal sa Eran.

„Áno," potvrdil Damis a Eran prikývol.

Nepochopili sme, že čo sa deje, keď Eran nepohol člnom a namiesto toho sa len obzeral. „Dopekla, nemá to veslá."

„Pokiaľ si dobre pamätám, neprišlo to sem náhodou samé?" ozval sa po prvá raz Chrixtin.

Čln sa ani nepohol. Napadla ma najväčšia hlúposť aká len mohla. Vstala som a zakričala do tmy. „No tak na čo čakáš? Bojíš sa nás snáď?"

Eran na mňa pozrel jedným z jeho vyčítavých pohľadov. Tento zodpovedal slovám: ,prepána, dievča, čo to robíš?ʻ

Ostatný na mňa len šokovane hľadeli, až kým sa čln nepohol.

„Funguje to!" zajasal Ves. Potom si však zarazil, keď si všimol naše vážne pohľady. „Teda, fuj. Hrozne to tu smrdí," zamával si rukou pred nosom.

Už sa to skoro vôbec nedalo vydržať. Zápach krvi bol odpornejší, než akýkoľvek iný, čo mi niekedy v živote prekážal. Chcela som si niečím rýchlo zapchať nos a tak prvé, čo mi napadlo, boli moje vlasy. Privoňala som si k nim a uľavilo sa mi. Ešte stále voňali po vanilke. Zvláštne, že po toľkých dňoch bolo šampón ešte stále cítiť. Určite bol kvalitný.

Po dorazení na druhý breh sme sa čo najrýchlejšie dostali od páchnucej rieky a postupovali pozdĺž veľkej jaskynnej siene. Obišli sme veľa stalagnátov – jaskynných stĺpov a žačali stúpať dohora.

Okrem toho, že sme už boli na mieste, nás ešte k tomurozptyľoval dopad kvapiek na hladinu podzemnej rieky. Ďakovala som tomu, kto stvoril tmu, že som sa na to nemusela pozerať. Veď to bola krv.