ESTERANDIA - Meč nevinnosti

22. Mama (druhá časť)

Ahoj lidičky! Po veeeľmi dlhom čase som si opäť našla čas a napísala ďalšiu časť Esterandie. Dúfam, že vám táto dlhšia prestávka nevadila a že sa k príbehu vrátite rovnako ako aj ja. :) Tiež sa chcem poďakovať za neuveriteľných 1, 285 votov!!! :))) Príjemné čítanie.

Venujem slovan19

Bežala som smerom, ktorý mi Chrixin ukázal a znenazdajky vrazila do Vestixa vychádzajúceho spoza hustých kríkov bentílskych ruží. „Oh, prepáč," dostala som zo seba celá zadýchaná.

Namiesto odpovede ma hneď objal a aj ja jeho. Bolo na ňom vidieť, že sa z toho všetkého ešte nespamätal.

„Kde je Damis?" spýtala som sa.

Zo začiatku na mňa len smutne pozrel, ale keď pochopil, že to nemyslím celkom tak, ako znela otázka, zaviedol ma na miesto uprostred malej čistinky. Týčila sa tam asi meter a pol vysoká a dva metre dlhá hranica starostlivo naukladaného menšieho dreva a papečia. Tušila som, že niekde vnútri sa nachádza Damisovo telo.

Neďaleko hranice sedel v tráve Eran. Vyzeral skleslo, tak som si šla sadnúť vedľa neho. Venoval mi krátky iskrivý pohľad, no jeho smutný výraz tváre sa nezmenil. Jeho oči skončili znovu na hranici. „Ja som mal ísť pôvodne za tebou namiesto neho."

Povzdychla som si. Už pri vyslovovaní tých slov mi bolo jasné, čo mi tým chce povedať. Mal umrieť namiesto Damisa. „Ale nestalo sa tak," namietla som.

„Bolo by to tak lepšie," pozrel sa opäť na mňa. „Ten chlapec si zaslúži život viac než ja."

„No ták," chytila som ho za plece a oprela sa oň čelom. „Damisa som nedokázala zachrániť. V prvom rade ma to najprv ani nenapadlo a neskôr som si aj tak uvedomila, že by to nebolo možné. Mojimi schopnosťami viem človeka zachrániť iba ak je ešte nažive. Vlastne neviem, či dokážem oživiť mŕtveho. A keby aj, proti Draghitovej moci – čiernej mágii, ktorou Damisa usmrtil, by to iste nefungovalo. A dúfam, že to tak skoro v praxi nevyužijem." Naozaj neviem, prečo som mu to všetko hovorila a či ho to aspoň trochu zaujímalo, ale jedno bolo isté – počúval ma.

„Tak prečo si ma zachránila?" Táto otázka ma od neho ani trochu neprekvapila. Keby sa niečo podobné neopýtal, pravdepodobne by som si myslela, že ten Lavagon, čo ho prebodol mu zabil jeho ego nadobro. Teraz som sa na tom v duchu zabávala, ale skôr som mala začať premýšľať nad tým, ako na tú otázku zareágujem.

Zdvihla som k nemu hlavu: „Odpoveď poznáš."

S prižmúrenými očami pokrútil hlavou akoby sa pomýlil. „Vlastne hej, prepáč." Pôsobil trochu zmätene, čo ma uňho zaskočilo. „Ja... ďakujem ti," objal ma jednou rukou okolo pliec.

Prekvapilo ho, keď som ho nečakane schytila za zápästie ruky, ktorá mu visela spoza môjho krku, mierne mu ju vykrútila, aby som sa od nej vyslobodila, postavila sa a nakoniec ho vytiahla na nohy vedľa mňa. Ani som si nebola istá, či sa mi to podarí, no keďže bol z toho dosť v šoku, mojim prudkým pohybom sa podvolil. „Chcela som ťa len normálne objať," uškrnula som sa a omotala mu ruky okolo pása ako malé dieťa.

Pomaly a opatrne vykonal to isté zo slovami: „Ako si to... urobila?"

„Čo myslíš?" pozrela som sa naňho s predstieranou nechápavosťou a maximálne nevinným pohľadom.

Odtiahol sa odo mňa a prekrížil si ruky na hrudi. „Nepovedala si mi, že vieš ovládať nejaké bojové umenie."

„Čože?" spýtala som sa tentoraz s neskývaným pobavením.

„No nevadí. Na teba si ešte doma posvietim."

Pri začutí slova doma ma trochu zahrialo pri srdci. Konečne. S úsmevom som sa vydala naproti prichádzajúcim priateľom.