ESTERANDIA - Meč nevinnosti

4. Návšteva Panej svetla (tretia časť)

Vyšli sme po mramorových schodoch, prešli dlhou chodbou do menšej miestnosti, ktorá vyzerala ako čajový salón. V strede bol starodávny gauč, aký je možné vidieť fakt iba na zámkoch, kreslá a malý nízky stolík. Celá izba bola zariadená v zelenej farbe a svojím štýlom bola veľmi pekná.

Eran s Chrixtinom si sadli do kresiel oproti sebe a ja s Vionyxis na gauč.

„Je na čase, aby si ho prijala," usmiala sa.

„Ale ako?" nechápavo som na ňu pozrela. Niečo také som nikdy nerobila. Poznala som to len z filmov a kníh.

„To je jednoduché. Iba vyslovíš: Anifenix, prijímam, tvoje požehnanie."

Prikývla som a postavila som sa: „Anifenix. Prijímam tvoje požehnanie."

Sotva som to dopovedala, moje twlo začalo celé žiariť. Intenzita svetla sa neustále zväčšova až som musela zatvoriť oči. Cítila som sa ako vymenená, ako keby som dostala nové telo. O chvíľu sa žiara rozplynula a uvidela som ich prekvapené pohľady.

V rohu miestnosti bolo veľké zrkadlo, tak som k nemu pribehla, aby som sa na seba pozrela.

Musím povedať, že mamino požehnanie stálo naozaj za to. Zdalo sa mi, že som aj celkom opeknela. Moje oči mali teraz – namiesto zelenej – fialovú farbu a namiesto môjho oblečenia som mala čierne šaty s červenou stuhou okolo pása a na rukách som mala dva strieborné náramky.

„Waw," otvorila som od prekvapenia ústa a dotkla sa príjemnej látky. Potom som sa usadila a Vionyxis sa na mňa usmiala (vlastne sa usmievala stále).

„Anifenix, kým tu ešte bola, pre teba všetko pripravovala, tak, aby si sem po svojich šestnástich mohla prísť. Nechala ti aj peniaze, ktoré ti ja osobne odovzdám," povedala.

Ó, to je od nej naozaj milé. Takže mi nechala peniaze, hlavne, že som celý život vyrastala bez matky. To je úžasné. „Vďaka," usmiala som sa.

„Dobre, druhá vec, ktorú potrebuem vybaviť je tá, že kde budeš bývať. Tak, buď na zámku alebo v nejakom malom domčeku v meste. Vyber si," navrhla mi.

„No..." zamyslela som sa. Predstavila som si, aké je to bývať na zámku – ako princezná – a aj v domčeku, kde budem mať súkromie a nikoho nebudem vyrušovať. Budem si môcť hocikedy otvoriť dvere a budem hneď vonku... „Radšej ten domček," pozrela som sa smerom na Chrixtina, ktorý ma pobavene sledoval. A trochu znervózňoval. „No, viete..." snažila som sa pokračovať. „Mám rada súkromie a... prírodu. Tedá... myslím to tak, žé... vlastne, teda, to tak nemyslím, alé..." zamotala som sa teraz na mňa pobavené výrazy hádzali všetci traja a Chrixtin si už musel zakryť ústa, aby sa nezačal smiať. „No, skrátka, chcem radšej ten domček.

„Naozaj ti stačí len domček?" spýtala sa prekvapivo Vionyxis.

„Áno, jasné."

„Dobre, len je to zvláštne. Nečakala som to od teba." Prekrížila si nohy cez seba a oprela sa. „Dobre, tak môžeme prejsť k tým dôležitým veciam, a to je naučiť ťa bojovať s viacerými zbraňami, hlavne s mečom," rozhodla a pohľadom prešla k Eranovi, ktorý prikývol.

„A samozrejme, by si sa mala naučiť jazdiť aj na koni."

Tak to ma naozaj potešila, pretože kone milujem.

„A čo draky? Aj s tými by sa mohla zoznámiť, nie?" pridal sa Eran a mrkol na mňa.

„Máte aj draky?" vyvalila som na nich oči. Pri predstave veľkého desivého draka mi prešli zimomriavky po chrbte.

„Jasné, že máme. Poď, môžem ti ich hneď ukázať," postavil sa a bol pripravený odísť.

„Eran, ešte si sadni. Draky nie sú najdôležitejšie," zahriakla ho Vionyxis a on to s ťažkým vzdychnutím vykonal. „Potrebujete ešte nájsť dvoch dobrovoľníkov, ktorý pôjdu s vami."

Chrixtin s Eranom prikývli a Pani svetla sa rozplynula na strieborný prach.

„Kam zmizla?" nechápavo som na obidvoch pozrela.

„Teleportovala sa," vysvetlil Chrixtin. Ach jaj, to, kto kde nečakane zmizol sa asi ešte budem dlho pýtať...

Votes potešia:)))