ESTERANDIA - Meč nevinnosti

11. Odchod (prvá časť)

Každú noc sa mi snívajú nočné mory. Ten odporný netvor sa mi až v mojich pätnástich predstavil, ako Pán Smrti. Už od detstva sa snažil vo mne vyvolať strach, čo sa mu dosiaľ darilo. Reči o tom, ako zabije mojich blízkych a zničí všetko, čo som kedy mala rada, bol len začiatok. Neskôr som to videla aj pred vlastnými očami – našťastie stále len v sne. To najhoršie bolo, že som si ho začala spájať s mojou matkou.

Jednu noc sa mi sníval sen, v ktorom sme sa opäť stretli. Vyzeral inak. Jeho čierne vlasy, odporné oči a jazvy bolo preč. Teraz vyzeral ako kostlivec – smrť.

Fajn bolo, že som sa nemusela pozerať na jeho desivé výrazy tváre, ale o to horšie, lebo sa mu nedalo z tváre nič vyčítať. Veľmi ma jeho nová podoba nezaujala, ale aj tak som sa ho na ňu spýtala.

„To tvoja matka!" zavrčal. „To ona..." nato som sa zobudila a zvyšok noci rozmýšľala, čo s tým má moja mama. Nikdy som ju nevidela, nič o nej nepočula. Myšlienky, že sny majú vždy nejaký zmysel a niečo znamenajú som sa desila.

Všetko som to pochopila len pred dvoma dňami, keď som sa dozvedela pravdu.

Túto noc sa mi nočné mory, po troch pokojných, vrátili. Keďže som si tak trochu odvykla, dnes to bolo o niečo desnejšie.

Stála som v nejakej tmavej jaskyni. Zrazu sa predo mnou objavila hviezda mojich nočných môr – Pán Smrti.

„Tak, som späť," pristúpil bližšie. „Dúfam, že si už v obraze, Rixia Gamma."

„Viem, kto ste," vyštekla som a zadívala sa do jeho prázdnych očných jamôk. „Viem všetko."

„Naozaj? Na tvojom mieste by som si nebol taký istý. Ešte nevieš, čo mám v pláne..." Posledná veta sa začala ozvenou šíriť po celej jaskyni.

Sen sa zmenil.

Ocitla som sa prikovaná o stenu tej istej jaskyne. Metala som sa od hrôzy a zúrivosti, kým sa mi nedotkol brady. Chcela som ho uhryznúť do prsta, ktorým sa ma dotkol, ale rýchlo s ním uhol.

„Kľud, kľúd... iba som sa ťa dotkol," podráždene zavrčal Pán Smrti. „Vieš, aké bolo pre mňa namáhavé skrotiť ťa? Ale našťastie sa mi to podarilo," zlomyseľne sa zasmial a otočil sa mi chrbtom. Luskol prstami a stena oproti mne sa zrútila. Za ňou bola ďalšia stena a pri pohľade na ňu som zalapala po dychu.

Na tej stene boli prikovaní Eran, Chrixtin, Damis a Vestix. Na rozdiel odo mňa, mali zaviazané ústa, boli do udieraní a slabí. Iba Eran sa chvíľu zvŕtal a zúrivo vrčal. Možno sa mu nepáčilo, že uväznil aj mňa, a možno zúril len pri pohľade na toho nehanebníka.

Pán Smrti ho chvíľu sledoval, až kým sa neukľudnil a potom sa otočil ku mne. „Tak takto si to chcela?" prehovoril. „No, ešte pred tým, než to všetko ukončím – možno – mám pre teba jeden maličký návrh."

„Urobím všetko, len ich nechaj ísť!" zrevala som.

„Nie, nie. Žiadne unáhlené rozhodnutia, aby ti to potom nemrzelo," varoval ma. „Návrh, ktorý ti ponúkam je veľmi krutý. Ako si mi už pripomenula – nebudeš súhlasiť, oni zomrú," ukázal smerom ku chlapcom. „Staň sa mojou spoločníčkou. Spolu dokážeme veľké veci o ktorých sa ti ani nesníva. Kto by nechcel byť po boku takej krásnej mladej ženy ako si ty? A k tomu takej múdrej, šikovnej a silnej. Ešte som ti možno nepovedal, že som tvojej matke ukradol jej čarovnú moc. Samozrejme, aj tebe by som ju mohol zobrať, ale nič by mi to neprinieslo, nezosilnel by som. Len ty by si zostala bez schopností," rozosmial sa. „Teda, v žiadnom prípade by som ťa nenechal žiť, keby si nesúhlasila s mojím návrhom. Si pre mňa príliš nebezpečná..." odmlčal sa. Evidentne sa preriekol, no ja som zistila jedno:

Som pre neho nebezpečná. Určitým významom. To si zapamätám!