ESTERANDIA - Meč nevinnosti

19. Zakázané územie (prvá časť)

Táák, tu je ďalšia časť. Konečne. :)

Venujem Lucka454

Blížilo sa k polnoci, keď som začala byť konečne unavená. Dnes som fakt nič namáhavé nerobila. Vestix bol na tom rovnako. Veď prespal skoro celý deň a trochu sa mu posunul režim. Teraz sedel vedľa mňa, takmer sme sa opierali. Jedna zvláštnosť – dnes sa nepremenil, pretože mesiac zatienili mračná a nevyzerali na to, že by počas noci ešte niekam zmizli. Stále ich bolo čoraz viac a viac.

„To sú búrkové oblaky z Čierneho lesa. Tadiaľ pôjdeme," prehovoril Eran so zažmúrenými očami. Sedel s prekríženými nohami, akoby meditoval. „V diaľke sa blýska."

„Ako to vieš? My cez stromy nič nevidíme," nechápala som.

„Cítim to. Cítim búrku. Je veľmi, veľmi ďaleko," pokojne dodal, priam šepkal. Asi naozaj meditoval.

Musela byť naozaj dosť ďaleko. Vôbec nič som nevidela a ani nepočula. Unavene som pozrela na Vestixa a zložila mu hlavu do lona. „Dúfam, že ti to nevadí."

„Nie, kľudne spi," letmo sa usmial.

Chrixtin s Damisom už dávno spali. Aj ja som sa čoskoro ujala tejto činnosti a ponorila sa do mojej znovuzrodenej ríše snov. Snov, v ktorých neučinkoval Pán smrti, ani nič, čo by mi ho aspoň z časti pripomínalo. Dúfala som, že nočné mory s ním, už navždy skončili.

Túto noc to bolo niečo úplne iné. Presne tak, ako som očakávala – žiadna tmavá jaskyňa ani desivé hlasy, len zvláštny pocit z obrovskej zmeny.

Chvíľu som sa prechádzala po jednej lúke. Ešte som na nej nikdy nebola, no v sne som tušila, že sa nachádza neďaleko Arlondu. Či sa tam nachádza aj v skutočnosti, som presne nevedela. Z cudzích skúseností poznám, že sa ľuďom často snívava o miestach, ktoré sú blízko ich domova, no nejestvujú. Je dosť možné, že ani jaskyňa, o ktorej sa mi snívavalo v skutočnosti neexistuje. Ale prečo by to tak Draghitos chcel?

Sen sa zmenil. Stála som na čudnom mieste – akomsi tmavom priesmyku v neznámom pohorí. Neisto som sa okolo seba obzrela a rozhodovala sa, kadiaľ pôjdem. Sympatické sa mi to tu veľmi nezdalo, ale predsa som si vybrala ten temnejší smer.

Pri prechode priesmykom som si začala prezerať okolie. Zelenkastá obloha a čierne bralá mi začali trochu naháňať strach. Neskôr som sa prekonala a zažala som sa cítiť istejšie. Onedlho som už bola oveľa viac pokojná, až do chvíle, kým som nenatrafila na rázcestie. Vôbec som nevedela, kadiaľ mám ísť. Ľavá cesta mi prišla lepšia, ale vnútorný hlas mi našepkával, že by som sa mala vydať pravou. Tou, z ktorej som mala ešte väčšmi strach. A nevedela som prečo. Zvláštne.

Môj čudný pocit – strach zmiešaný so zvedavosťou a neviem čím všetkým – zosilnel, keď som prechádzala zákrutou. Vôbec som nevedela, čo sa za ňou nachádza a to ma začalo znervózňovať. Všetka tá energia sa začala vo mne zmršťovať a svet okolo mňa viac potemnel. Chcela som sa dozvedieť, čo sa tam nachádza, ale v tej chvíli som sa začala prebúdzať.

„Rixia, vstávaj," pohotovo ma budil Vestix. „Ani sme si to neuvedomili, ale nachádzame sa na prelome Sanvingilského lesa s Čiernym."

„To znamená...?" ospalo som sa prehodila na bok a pomaly sa posadila.

„Že je tu plno hladným tvorov a nemáme čas na vyspávanie," postavil sa a zobral do rúk všetky svoje veci. „Rýchlo. Musíme dobehnúť ostatných."

„Kde šli?"

„Do čierneho lesa. Tam nás čakajú. Viac – menej, nás strážia a preverujú si trasu."

„A prečo so mnou nechali práve teba?" počas chôdze som si ešte stále šúchala unavené oči.

„Máš snáď niečo proti mne? Pôvodne tu chcel ostať Eran, no Chrixtin mu to nedovolil, vraj ho potrebuje. Damisa si tiež zobrali. No a..." s úsmevom si povzdychol, „som teraz tvoj strážny psík."

„Fajn. A to je časť nejakého z plánov?"

„Nie, tie sa menia."

No jasné.