ESTERANDIA - Meč nevinnosti

21. Tajomstvo Genetrisu (prvá časť)

Konečne všetkých opäť zdravím. Viem, dlho som nič nepísala, lebo neboli nápady. A dnes slávnostne pridávam ďalšiu časť, dnes sedemdesiatu. :))) Tiež som všetkým vďačná za toľko votov, kometnov a pozretí a dúfam, že v tom budete pokračovať aj na ďalej a že vás moja mesačná prestávka od písania neodradila.

Časť venujem Siname88. :)

Prajem príjemné čítanie. :D

Neistým krokom som pristúpila k stene, kde boli naozaj pripevnené okovy. Nechcela som veriť tomu, že všetko, čo bolo v snoch môže byť naozaj budúcnosť, ako hovoril Eran.

Dotkla som sa známeho drsného povrchu steny, no v tom som začula za sebou kroky a hlas. Hlas, ktorý mohol patriť len jedinej osobe na svete – Pánovi smrti. „Tak som sa dočkal."

Kroky blížiace sa ku mne ma prinútili vytasiť meč a otočiť sa. Pohľad naňho nebol ani o trochu lepší ako doteraz býval. Stále to bol len kostlivec s červenými iskrami namiesto očí. Bol neskutočne odporný a podľa mňa to robil naschvál.

„Kde je?" prehovorila som a snažila som sa od neho udržiavať stále rovnakú vzdialenosť.

„O Anifenix sa nemusíš báť. Tá je zatiaľ v poriadku," zasyčal Draghitos.

„Samozrejme, záviví to od teba."

Jeho slová ma vôbec nepotešili. Hlavne tie, v ktorých sa vyjadril, že to závisí odo mňa. Smutné bolo, že to bola pravda.

„Sama nevieš, čo všetko môžeš dokázať. Nevieš si predstaviť, čoho všetkého si schopná. Hovoria o tebe veštby, proroctvá a nikto ti ani o tom nepovie. Len porozprávaj, čo všetko ti zatajili, čo všetko ti ešte len taja. Priznaj, ako veľmi ťa štve, že z teba robia len nevedomú bábku, ktorú si doteraz nevšímali a keď prišlo na lámanie chleba, zrazu ju veľmi potrebovali."

V niečom mal pravdu. Naozaj som chcela vedieť viac, potrebovala som to. Potrebovali sme to všetci a nikto nám nič nepovedal. Napriek tomu som pokrútila hlavou.

„Môžeš sa dozvedieť všetko," podozrivo sa mu zaleskli oči a prešiel okolo mňa na opačnú stranu. „Kedysi sme všetci žili spolu ako jedna veľká šťastná rodina. No po niekoľkých storočiach a tisícročiach sa mi začali vyhýbať a ignorovať ma. Stretávali sa a kuli plány ako sa ma zbaviť, ako ma odstrániť. Zistil som, že to, čo oni nazývali láskou, bola len obyčajná faloš, tak som od nich odišiel."

Všetko, čo mi doteraz povedal, vo mne vyvolávalo zvláštne pocity a pochybnosti. Väčšina sa mi podobala klamstvu a nedostatočným informáciam o skutočnosti. Tváril sa síce, že je mu ľúto, ako mi nikto nikdy nič nepovedal, no sám robil rovnakú chybu.

„Prečo mi o tom hovoríš?"

Namiesto odpovede pokračoval. „Celý čas ma nenávideli. Báli sa ma. Pretože som bol Pán smrti – najnebezpečnejší a a najobávanejší. Tak tu ma majú, takého akého ma chceli," dramaticky sa chytil za plecia.

Znovu som pokrútila hlavou: „Stále nechápem, prečo mi to hovoríš. A čo s tým mám ja?"

Povzdychol si. „Nemusíš s nimi žiť. Môžeš sa pridať ku mne. Byť nesmrteľná. Mať moc – väčšiu, než všetci oni dokopy. Spolu budeme neporaziteľný." Poslednú vetu predniesol úmyselne hlasnejšie, aby sa šírila ozvenou ešte niekoľko sekúnd a vyvolala tak napätejšiu atmosféru.

„Napriek tomu všetkému, čo si napáchal, si myslíš, že sa k tebe pridám? Priznaj, že si nás celú cestu sledoval. Chrixtin sa len tak z ničoho nič nezačal správať nepríčetne, že?" vyblafla so naňho.

„Hmm, chlapec bol príliš čistý. Nefungovalo to ani cez sny," priznal.

„Bolo mi to jasné." Mal na mysli Chrixtinove nočné mory v deň, keď sa mne s Draghitom nič nesnívalo. „Radšej ma zabi, než by som mala byť s tebou," vypľula som.

„Tak potom s tebou umrú aj tvoji priatelia," z jeho tónu hlasu som vyčítala, že si myslí, že som s tým nepočítala. Lenže ja som presne vedela, ako by oni chceli.

„Položili by za mňa život, Draghitos. Ochraňujú ma, lebo im na mne záleží, majú ma radi. To ty nikdy nepochopíš. Ty nevieš čo je to mať rád. Oni vedia, že keby sa mne niečo stalo, tak ani jeden z nich neprežije. Ty by si ich neušetril," z očí mi vypadli prvé slzy. „A keby sa to všetko stalo, umriem s vedomím, že som nebola sama, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi. No umreíem aj s ľútosťou, že ty si nikoho takého nemal, bol si sám."

Vedela som, že to sú moje posledné slová predtým, ako zo mňa unikne život. Práve teraz, v tento deň, v túto hodinu a v túto munútu bežala moja posledná sekunda, ktorá ma oddeľovala od môjho konca. Draghitove dlane sa rozžiarili do červena a ako v spomalenom zábere som pred sebou videla, ako sa žiara z jeho kostnatých dlaní zväčšuje a vysiela ju priamo na mňa.

Už som len zatvorila oči a pokojne bez akéhokoľvek strachu, s absolútnym vyrovnaním, čakala, kedy sa to stane.

„Rixia, nerob to!" z môjho pokoja ma prebral známy zúfalý hlas. V tom do mňa niekto vrazil a sotil na zem. V šoku som otvorila oči.

Dúfam, že sa páčilo. ;))) Koho tipujete, že prišiel a zachránil Rixiu? Ale moc sa netešte, stále neviete, čo sa stane v ďalších častiach...