ESTERANDIA - Meč nevinnosti

16. Vlky (druhá časť)

Po pár kilometroch cesty sme sa naraňajkovali lesných jahôd a pokračovali v ceste. Chrixtinovi som sa viac-menej vyhýbala, čo mu hneď skazilo jeho výbornú náladu. No ani mne to veľmi neprospelo, pretože som neskôr začala mať pocit, že mi chýba. Keď som sa k nemu priblížila, vzdialil sa a pripomenul mi svoj sľub, že sa bude odo mňa držať ďalej – podľa mojich slov – bezpečnú vzdialenosť.

Medzitým som to už trikrát oľutovala.

Svoj sľub raz zázračne porušil, keď sme zastali na otvorenom priestranstve lesa. Ves nám oznámil, že počul nejaké čudné zvuky a prikázal nám, aby sme sa zatiaľ držali pokope.

Sto metrov pred nami niekto zjačal. „Psst," Vestix si priložil prst k perám. „Počuli ste to?"

Prikývla som. „Nevyzeralo to priateľsky."

Eran vytasil meč a postavil sa pred nás. O chvíľu sme započuli zasvišťanie niečoho vo vzduchu. Eran sa načiahol a počas letu to chytil. „Šíp Dassilov."

V tej správnej chvíli som si spomenula, že aj ja mám meč a za chvíľu som už pevne zvierala rukoväť môjho Genetrisu, hľadiac na miesto, z kadiaľ šíp priletel.

Pred nami sa ozval ďalší bojový pokrik a spoza korún stromov k nám vyletelo ďalších sedem šípov.

„Bežte," vykríkol Eran.

Hneď, ako som sa rozbehla preč, ma začal ktosi prenasledovať. Nevidela som ho, no neustále počula šuchot lístia. V žilách mi začal prúdiť adrenalín a môj beh sa začal neustále zrýchľovať. Rýchlo som kľučkovala pomedzi stromy a kríky, no jeden Dassil ma stále prenasledoval. Naozaj som nevedela, kam bežím, no bolo mi to jedno. Zistila som to až vtedy, keď som sa ocitla na tom istom mieste, kde som už predtým bola. Poobzerala som sa okolo seba a uvidela som spoza stromu kus z Vestixa, ktorý sa bránil pred dvoma Dassilmi. Škoda, že som nemala dostatok sily, aby som mu pomohla.

Práve ma dobehol môj prenasledovateľ a ja som sa mu rozbehla oproti, s odhodlaním brániť sa. Divoch mal dlhé tmavé strapaté vlasy a cez slabiny mal omotanú len starú hnedú handru. Nečakala som, že na mňa hneď zamieri šípom a vystrelí ho. Šikovne som sa mu uhla a bežala ďalej.

Počas behu som ďakovala, že tu nepoznajú moderné strelné zbrane, lenže to mi teraz aj tak nepomôže. Tak-či-tak mi šlo o život.

Moja skvelá nálada na beh ma prešla, keď som sa ocitla obkľúčená nepríjemne pichľavými kríkmi a veľkou skalou. Dychtivo som hľadala miesto na útek, ale žiadne, okrem toho, z kadiaľ som prišla, som k dispozícii nemala. O chvíľu ma nájde. Cúvla som bližšie ku kríku s malou nádejov, že si ma nevšimne, no práve v tom momente, keď som čakala Dassilov príchod, ma niekto zdrapil za nohu a potiahol smerom do chrapaždia. Neudržala som rovnováhu a zvalila sa na zem. Chcela som kričať. Pravdepodobne ma chytil nejaký z tých čudných indiánov, no to tušenie som zavrhla, keď mi rukou zakryl ústa a pritiahol si ma bližšie k sebe. Chrixtinove ruky som predsa veľmi dobre poznala.

Po krátkom upokojovaní mi konečne pustil ústa a uvoľnil to pevné zovretie, ktorým si ma kŕčovito držal pri sebe. Priložil si prst na ústa a sledoval prichádzajúceho Dassila, ktorý ma prenasledoval.