ESTERANDIA - Meč nevinnosti

16. Vlky (piata časť)

„Ja viem," chytila som ho za ruku. „Ešteže ťa napadlo použiť olej. Ja som naň od stresu úplne zabudla."

Chvíľu mlačal. Určite tak úplne nesúhlasil s mojou rýchlou zmenou témy a neskôr vyhlásil: „Ozaj... ospravedlňujem sa, že som sa ti hrabal vo veciach."

„To nevadí."

„Našiel som tam veľa zaujímavých vecí. Tuším si to s tou ,dôležitou výbavouʻ myslela vážne. Môžem sa na to ešte raz pozrieť?"

Otvorila som tašku a vybrala z nej všetky veci. Chrixtin si ich všetky prezeral. „Máš tu aj lano a obväzy? Super! Ozaj, skoro som zabudol, čo tvoja noha?" Vyhrnula som si nohavicu. Krv mi už netiekla, no zasychala, čo tiež nebolo najlepšie, lebo mi trochu zašpinila nohavicu. Hlavné je, že sa mi to nezapálilo. „Máš pri sebe ešte nejakú vodu?" spýtal sa Chrixtin.

Podala som mu fľašu. „Nemáme síce dezinfekciu, ale voda postačí," dodal a namočil v nej sterilnú látku. Očistil mi ňou nohu od zaschnutej krvy a druhým kúskom mi ju odčistil. Nakoniec mi to previazal obväzom. Keď skončil, usmial sa na mňa a všetko mi uložil späť do tašky, ktorú mi potom podal.

„Načo si mi tam vlastne dával aj obväz?" pobavene som sa ho spýtala, pretože mi to prišlo príliš starostlivé.

„Takto sa ti tam aspoň nedostanú žiadne nečistoty," vyhlásil.

Zachichotala som sa. „Ďakujem." Vedela som, že sa mi to čosoro zahojí aj samé, no nechala som si ho.

„Takže... teraz by sme mali ísť za vlkmi, nie?"

„Áno, do smrekového lesa," prikývol. „Rozmýšľal som nad tým cestou sem a prišiel som na to, že jednoducho máme ísť cez ich les, kde žijú. Iný dôvod to nemá."

„Chápem. Tiež ma napadlo pýtať sa ich na cestu, ale to mi prišlo dosť smiešne."

Zasmial sa. „Aj to by mohlo byť. Vestix si s vlkomi rozumie. Možno iba vďaka nemu nás hneď nezožerú."

„Oh, túto noc je predsa spln," spomenula som si. „Vestix."

„Čo, čo? Volal ma niekto?" hneď k nám pribehol. Keď nás zbadal, hodil po nás obočím a čakal na odpoveď.

„Nie, nikto ťa nevolal," podišla som k nemu a smutne mu pozrela do očí. „Dnes je spln."

Zvesil plecia. „Ja viem. Buďte pripravený. Na strom sa nedostanem, takže... keby niečo, lezte tam."

Predstava Vestixa, ako nás v podobe krvilačnej beštie naháňa po lese bola desivá. Radšej som sa snažila myslieť na iné veci. „Neexistuje nejaký protiliek?"

„Existuje, ale ťažko sa zháňa respektivé, vyrába."

„A z čoho takého?"

„Nó... tuším z krvy fénixa, nejakej divnej rastliny, ktorá sa dá veľmi ťažko dopestovať a rastie len na určitých nedostupných miestach, potom z prášku roha jednorožca a ešte niekoľko čudných prísad.

Keby sa mal bežne vyrábať len kvôli tomu, že raz do mesiaca sú vlkolaky trochu nebezpečné, všetky fénixy by vymreli a bol by ešte k tomu aj veľmi drahý. Vlastne, drahý je aj teraz. Vyrábajú ho niektoré čarodejnice, no vo veľmi malých množstvách a predávajú ho za dobré spomienky."

„Čarodejnice?" vyvalila som oči.

„Tak bosorky," premenoval ich. „Myslím niečo ako strygy, hej?

Prikývla som.

„Napríklad Katria. Je to najznámejšia veštica v Esterandii. Že vraj niečo tajné a záhadné vyveštila aj Pánom a Paniam. Týka sa to hlavne dôvodu našej výpravy."

„Naozaj? Takže oni o tom všetkom vedeli?"

„Asi hej, no nepovedali to."

„Možno vedia aj o tom, či uspejeme."

„Podľa mňa to vedia, no nechcú nám o tom povedať. Skrátka to nechajú plynúť," ozval sa Eran.

„Nesmú sa predsa miešať do našich osudov," doplnil Damis.

„Z kadiaľ vieš, že to vedia?" Chrixtin sa obrátil k svojmu bratovi.

Ten sa len uškrnul. „Veď vieš, ako veľmi rád počúvam ich rozhovory."

Chrixtin sa tiež uškrnul. „Dúfam, že nás nesledujú."

„To pochybujem. Naši majú dosť starostí aj bez toho. A keď aj, tak nie celý čas."

„To si až taký rebel?" otočila som sa k Eranovi.

„Už dávno," mrkol na mňa.

Ani ja ich až tak dobre nepoznám, pomyslela som si.

„Ak sa vrátim domov, budem ich špehovať," plánoval Eran.

„Kiežeby sme to už mali za sebou," vzdychol si Vestix.

„Tak tu zbytočne nestojme a poďme ďalej," navrhol Damis a vykročil vpred.