ESTERANDIA - Meč nevinnosti

21. Tajomstvo Genetrisu (tretia časť)

Awoooj. Ták, ako som videla v komentároch, z predchádzajúcich dvoch častí ste boli mierne v šoku. Musím uznať, že áno, bolo to o niečo iné, ako ste boli zvyknutí, no musela som tam dať aj niečo smutné.

Btw, toto je posledná taká kapitolka. :)

Venované Erikushsk.

Na zemi ležal Eran v obrovskej kaluži krvi. Vedľa neho kľačal Chrixtin. Keď si ma všimol, na chvíľu sa usmial, ale potom znovu zvážnel. Teraz nebolo veľa času na radosť.

Pribehla som k nemu a hodila sa na zem vedľa Chrixtina. „Nie, nie, nie, to nemôže byť pravda," z očí sa mi rynul prúd sĺz. Odhrnula som mu vlasy z tváre. Ešte žil. Prerývane dýchal a vykašliaval krv. Pohľad hneď uprel na mňa, v očiach mu zaiskrili drobné plamienky. Jeho pekná dokonalá tvár bola teraz samý škrabanec, kútikom úst mu tiekol drobný pramienok krvi. „Nie, ty nemôžeš umrieť." Chcel sa posadiť, ale nevládal. Namiesto toho sa len väčšmi rozkašľal, z úst mu začalo kvapkať viac krvi. Pokynula som mu, nech sa o mňa oprie a hlavu si položí do môjho lona. „K-kto ti to ur-obil?" vzlikala som.

Chrixtin predo mňa zdvihol dvadsať centimetrový pazúr celý od krvi. Bolo mi to jasné. Lavagon.

Ten odporný netvor mu spôsobil silné vnútorné krvácanie. Bodol ho niekde v okolí žalúdka. I keď som vedela, že nie je možné vyliečiť ho, priala som si to zo všetkého najviac.

„Dokázala si to," ozval sa. „Si lepšia než ja. Vždy si bola lepšia. Oni mali pravdu." Pokrútila som hlavou. „Všetkým som len závidel. Hlavne Chrixtinovi," pozrel na svojho brata. „Vždy mal viac priateľov. Vedel si získať každého. Aj teba..."

„Psst," na ústa som mu priložila prst. Prekvapilo ho to a stíchol. Naklonila som sa k nemu bližšie, jednou rukou som ho chytila za tú jeho a druhou som ho objala. „Mýliš sa. Nám na tebe záleží. Kiežby existoval spôsob, ako ťa zachrániť." Moje slzy mu stekali po líci a miešali sa s tými jeho, ktoré začal roniť len pred chvíľou. Dúfala som, žesa stane nejaký zázrak vďaka ktorému by prežil. Keby mi Damis poslal ešte nejakú myšlienku...

„Vedela vyliečiť človeka, ktorý už bol jednou nohou v hrobe...," vyslovila som slová, ktoré som použila pri spomínaní mojej matky, keď mi o nej hovoril otec.

Silno, najsilnejšie, ako som vedela som ho objala. Ešte mi nejaká energia ostať musela. Dlaň som mu priložila na bodnú ranu a myslela na to, ako sa mu zaceľuje.

Eranovi doplo, čo chcem spraviť a tak začal protestovať, že si moju pomoc nezaslúži a podobne.

Prosím, musí to fungovať. Zo všetkého najviac prosím!

Niečo sa pohlo, cítila som, že sa niečo začína diať, no radšej som energiu sústredila len do uzdravovania. Eranove protesty to hneď utíšilo.

Chrixtin ma pevne zovrel za rameno a ja som pocítila väčší príval energie. Chcel nám pomôcť. Vestix ma tiež chytil, no to už nebolo také silné. Teraz som to pekne vedela rozlíšiť – človek so schopnosťami a človek bez schopností. Ten so schopnosťami jej potrebuje a má vždy viac.

Zrazu to celé prestalo. Cítila som len, že sa Eranovi zrýchlil dych a ja som nevládala otvoriť oči. Chcela som sa aspoň postaviť, no hneď som sa zvalila do zadu. Niekto ma našťastie zachytil a stratila som vedomie.