ESTERANDIA - Meč nevinnosti

10. Plánujeme výpravu (druhá časť)

Z ničoho nič mi do cesty vbehli tri neposedné deti a so smiechom sa stratili za rohom. Hneď na to sa spoza vedľajšej budovy vyrútil starší nahnevaný chlap. „Sto hromov, vy malé potvory, vráťte mi moju vázu!" kričal. Vyzeral, ako keby pochádzal z ďalekého východu, ale keďže žil v tejto krajine, rozhodne z Ázie nebol. Mal tmavé vlasy zviazané v chvoste a oblečené nezvyčajné exotické oblečenie. Podľa jeho slov predával keramiku a deti mu zobrali tú vázu. Úžasné.

Trochu som sa na tom bavila. Hlavne, keď sa pri ňom objavil jeden mladý chalan – približne v mojom veku. „Našiel si ich?" Prehrabol si prstami cez dlhé tmavé vlasy, ktoré sa mu vo svetle pouličných lámp leskli do mahagónu. Skoro som explodovala smiechom, keď som si všimla, že sa podobá na bassgitaristu z jednej americkej glam metálovej kapely.

„Ušli preč!" vykríkol chlap. „Sijan, keď nenájdeš tú vázu, neželaj si ma."

„Veď hej," prevrátil očami.

„Je to tvoja chyba. Mal si na ne dávať lepší pozor," šomral a potom odišiel.

S pobavením som pozrela na toho chalana menom Sijan a vykročila najbližšou cestou k môjmu domčeku.

Prvé, čo som urobila po príchode do môjho provizórneho ubytovaniu, bolo, že som zapálila sviečku, ktorú som mala na stole a vybalila nákup. Potom som si sadla za stôl s lekárničkou a otvorila ju. Našla som v nej obväzy, rôzne maste, liehy a tinktúry. Boli tu aj sušené bylinky a malá knižka so všeliakými receptami. Vybrala som si z tade niekoľko obväzov a preštudovala všetky fľaštičky, až kým som nenašla tú, ktorú potrebujem.

„Protizápalový olejček s esenciou mesačnej slzy," prečítala som nápis na fľaštičke. Hneď som ju otvorila a privoňala si. Voňala úžasne. Pripomínala zvončeky a bola veľmi jemná.

„Ach, to je najlepšia vôňa na svete," povzdychla som si a neochotne uzavrela fľaštičku zátkou. Vstala som zo stoličky a kľakla si vedľa mojej postele. Vytiahla som spod nej moju cestovnú tašku a zobrala si z nej fotku s otcom a baterku, ktorá sa mi môže zísť v tme i keď ju možno nebudem potrebovať.

Dobre, rozmyslela som si to, baterka mi bude zbytočná. Hodila som ju späť do tašky vo chvíli, keď som si v nej všimla niečo zaujímavé. Hneď som to schytila a obzrela si. Bola to taška cez plece, úplne vhodná na výpravu. Tak toto som zo všetkého potrebovala najviac, usmiala som sa. Geniálne! Vložila som do nej všetky veci, ktoré si beriem – lano, lovecký nôž, obväzy, protizápalový olej, fotku s otcom a brúsku na meč. Ešte som do nej hodila jedno balenie sterilnej látky na ošetrovanie rán a oprela ju o nočný stolík.

Potom som si sadla na posteľ a rozmýšľala, čo by som teraz mohla robiť. Napadlo mi, že by som mohla ešte ísť pozrieť von. Hodila som meč k taške, s tým, že ho teraz nebudem potrebovať a vyšla z domu.

K večeru sa už zotmievalo a ľudia sa z ulíc pomaly vytrácali. Väčšina obchodov sa práve zatvárala a niektoré ešte fungovali do ôsmej, hlavne hostince, v ktorých sa ľudia zabávali.

Prechádzala som práve cez ulicu, na ktorej mal obchod ten starší chlap, ktorému deti ukradli vázu. Stál s prekríženými rukami opretý o stenu pri vchode do svojho obchodu a niečo si mrmlal v jazyku, ktorému som nerozumela. O pár krokov ďalej som si všimla sedieť tie deti, čo ukradli vázu, pri jednom mladom mužovi s dlhými bielymi vlasmi. Meč, ktorý mu ležal pri nohách potvrdil moje tušenie, že je to Chrixtin.

„Čo ty tu takto neskoro večer? Na zámku nebolo dosť zábavy?" spýtala som sa a prisadla si k nemu na malú drevenú lavičku. Deti sa na mňa usmiali a ďalej napäto sledovali Chrixtina, ktorých ich očividne zabával a predvádzal, čo všetko dokáže so svojimi schopnosťami zobraziť. Momentálne pred nami lietali drobné modré zvieratká, kvetinky a podobné veci, čo sa deťom páčili. „Tak preto sú zrazu poslušné."

Chrixtin nepovedal ani slovo, ani na mňa nepozrel. Vyzeral byť plne sústredený na čarovanie, čo z mojich vlastných skúseností nebolo také jednoduché, ako na prvý pohľad. Samozrejme, stalo sa to, čo som predpokladala, že sa stane. Chrixtin sa nemohol ďalej sústrediť a o chvíľu to bolo celé v háji. Kvetinky, zvieratká a ostatné sa začali zlučovať, až z toho všetkého vznikol on so mnou na lavičke, ako sa rozprávame a smejeme. Zrazu to všetko zmizlo a rozplynulo na svetelný prach. Deti zhýlki a zatlieskali mu za malé predstavenie. On sa na ne usmial a potom sa na mňa pozrel jeho milým hanblivým úsmevom s kútikmi. Celý sa červenal.

Z-ničoho-nič ma schytil za ruku a odtiahol ma do tmavej uličky. Nevedela som, kde presne mieri, tak som sa ním nechala viesť a dúfala, že mi čoskoro pustí ruku a že nie je vidno, ako sa červenám.

„Kam ma to vedieš?"

„Nikde. Len sa chcem s tebou prejsť."

„Aha," usmiala som sa a pozrela na naše ruky, za ktoré sme sa držali, „a držať ma za ruku, že?"

Rýchlo ju pustil a s úškrnom sa ku mne naklonil: „Prepáč."

Zasmiali sme sa a kráčali až na kraj mesta, tým smerom, ktorým sa zajtra vyberieme.