ESTERANDIA - Meč nevinnosti

24. Späť domov (tretia časť)

Prichádza ďalšia časť...

Venovaná: MidnightEtarnal :)

Po ceste dolu strmým kopcom, na ktorý som si ešte stále pamätala, som všetkých o pár metrov predbehla. Možno som predtým naň nadávala, že je príliš dlhý, strmý a zle sa naň šliape, ale teraz to bolo niečo príšerné. V tej chvíli som si priala iba veľa snehu a nejaké tie sánky, na ktorých by som sa ním spustila. Ako som sa tak naň pozerala, odhadovala som, že rýchlosťou nadobudnutou pri spúšťaní, by som sa snáď dostala až pred bránu zámku v Arlonde. Len škoda, že tu teraz žiaden sneh nebol a že som nemala ani tie sánky a už vôbec som netušila, či by sa nejaký sneh v mojej blízkosti udržal. Mala som také tušenie, že by sa ihneď roztopil.

Dole som ich všetkých počkala na starom spadnutom strome a oddýchla si. Z toho neustáleho nútenia mojich nôh, aby sa dole tým kopcom nerozbehli, ma dosť unavilo a okrem toho mi poriadne škŕkalo v žalúdku.

„Nemáš nejako priveľa energie?" spýtal sa ma Eran, keď už dorazili.

Znudene som sa naňho pozrela a postavila sa zo spadnutého stromu. „Možno."

Na konci lesa sme zbadali nejakú osobu. Potom som si všimla, že je to asi nejaký elf. Držal v ruke stočený roh nejakého zvieraťa a keď si nás všimol, zatrúbil naň. Ozval sa nádherný hlboký a hlučný zvuk, ktorý som rozhodne nečakala. Radostne som mu zatlieskala, akoby to bolo nejaké hudobné predstavenie a rozbehla sa k nemu. Prekvapene na mňa hľadel a pri pohľade na jeho obyčajné uši, mi došlo, že je to len lesný chlapec možno tak o necelé dva roky mladší odo mňa. O to mi prišiel milší a keďže som mala nesmierne roztopašnú náladu, objala som ho.

„Konečne doma. Jupí!"

Chvíľu stál ako zmrazený, no potom ma aj on slabo objal a poklepal rukou po chrbte. „Zdravím."

„Oh, prepáč, ahoj," podala som mu ruku. „Ospravedlňujem sa, ale ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná, že po takej dlhej dobe vidím aj niekoho iného ako Trolov a podobné typy."

Chlapec sa na mňa polo zmätene usmial a prikývol. „Ja som mal len oznámiť váš príchod."

Prichádzajúci Vestix chlapcovi zamával a usmial sa. „Ahoj, Rentis." Rentis sa mu odzdravil a kývol hlavou smerom k ostatným. Anifenix sa poklonil.

Lúka nad Arlondom sa za tých pár dní, čo sme boli preč, vôbec nezmenila. Len Vlkolačí vŕšok možno viac rozkvitol kvetmi rôznych farieb.

Spoza prvého domu po cestičke nám oproti vybehla Talistia. Musela bežať až z druhej strany lesa, pretože vyzerala byť dosť zadýchane. Úsmev z tváre jej však počas behu nezmizol. Čakala som, že sa mi každú chvíľu vrhne okolo krku, ale v poslednej chvíli sa zarazila. „Kde je Damis?"

Povzdychla som si a zahľadela sa do zeme pred seba nevediac, ako jej to povedať. Malo mi byť hneď jasné, že ho celý ten čas čakala, tešila sa naňho a aj mu vybehla naproti.

„Čo sa mu stalo?" V očiach už mala slzy. Vestix k nej pribehol a schoval ju v náručí.

„Zachránil Rixiu," pošepkal jej do vlasov. „Vlastne nás všetkých zachránil."

Zmohla sa len na súhlasné vzliknutie do Vestixovho trička.

Vydesilo ma neznáme prudké svetlo po mojom ľavom boku. Bola to nejaká víla v bielych šatách s vlasmi podobnej farby a na ruke mala veľký strieborný náramok. „Pani Anifenix, na zámku vás už čakajú," oznámila s ľahkou poklonou a milým úsmevom. K matke natiahla svoju bledú štíhlu ruku.

Anifenix mi venovala láskavý pohľad. „Stretneme sa večer." Chytila sa vílinej ruky, pohltilo ich intenzívne biele svetlo a následne zmizli.

„Teleport?" spýtala som sa ohúrene. Už som nič také dávno nevidela.

„Áno," súhlasil Vestix.

Spoločne sme pokračovali cestou do nezvyčajne rušného mesta.