ESTERANDIA - Meč nevinnosti

5. Učím sa čarovať (prvá časť)

Neskôr, keď som sa rozhodla vybrať sa do mesta, sa predo mnou zjavila Vionyxis a podala mi tri mešce peňazí.

„Bude ti to snáď zatiaľ stačiť," usmiala sa. „Tvoj domček je nachystaný. Spoznáš ho podľa toho, že nad dverami je napísané tvoje meno."

„Ou, ďakujem," potešila som sa a išla ďalej.

Na konci mestečka obďaleč od „hlavnej cesty" stál malý domček, na ktorom – ako vravela Vionyxis – bolo vyznačené moje meno.

Vošla som dnu a rozhliadla som sa. Celý domček tvorila len jedna izba, v ktorej boli dve postele, jeden stolík s dvoma stoličkami a dve menšie skrine. Okrem dverí s malými okienkami, tu boli ďalšie tri okná, na každej stene jedno. Páčilo sa mi, že obrus, záclony a posteľná bielizeň boli červenej farby s bielymi bodkami. Vyzeralo to naozaj veľmi milo... ako v rozprávke.

Sadla som si na posteľ a otvorila som si moju tašku. No keď som ju otvorila, zostala som do nej prekvapene hľadieť.

Mala som tam úplne všetko, okrem môjho oblečenia, namiesto ktorého som tam mala nejaké úplne iné. Tak som sa v tom prehrabala.

Bola tam jedna biela blúzka, tmavomodrý plášť, čierne kožené čižmy, dlhý kožený kabát – úplne epický, čierne úzke nohavice podobné legínam a namiesto mojich bielych šiat som tam našla nádherné bledomodré s krajkou, dlhé až po zem a k nim tu boli lodičky presne takej istej farby. Bola som z nich unesená, až na to, že som nevedela, či budem mať príležitosť si ich niekedy obliecť.

S nadšením som si zvliekla svoje čierne šaty a obliekla som si tie nohavice, blúzku, čierny kabát s plášťom a čižmy.

Vyliezla som von a zamierila popri potoku smerom k zámku. V čírej vode som sa videla a usúdila som, že mi to sekne.

Vyšla som si schodmi okolo zámku, tam na to miesto, kde v horách pramenil potok. Teraz som tú čudnú vec, ktorú bolo zdola vidno len kúsok, videla úplne celú. Stála tam obrovská aréna. Bola v tvare kruhu a vydlaždená starým kameňom. Okolo nej boli stĺpy, ktoré sa na vrchu spájali a kedysi, možno, tvorili strechu, no dnes z toho bola len bežná zrúcanina.

V strede arény stál Eran a sledoval ma, ako sa k nemu približujem. Mal oblečené presne to, čo ja, čím mi dal istotu, že som sa obliekla správne.

„Na, tento meč je oddnes tvoj," hodil mi meč v pošve a vytiahol si svoj.

Až teraz som zistila, aký je ťažký. Ledva som ho udržala v rukách. Vytiahla som ho z pošvy, ktorú som si upevnila na opasku a obzrela som si ho. Bol vyrobený zo železa a striebra. Jeho rukoväť zdobili špirály. V strede, medzi nimi bolo vyryté veľké G.

Eran sa zatiaľ prechádzal okolo mňa a ostrie svojho meča mal namierené smerom ku mne, čím ma asi vyzýval na súboj.

Viem, bolo to úplne šialené bojovať s mečom, keď som ešte dnes ráno sedela v newyorskom taxíku, ale veľmi ma lákalo vyskúšať si to.

„Tak poď, skús sa brániť," ozval sa s obrovským úškrnom.

Usmiala som sa naňho, on mi úsmev opätoval a keď som si bola istá, že nie je sústredený, švihla som mečom po tom jeho a boj sa začal.

Eran na mňa hodil prekvapený výraz, lebo to asi odo mňa nečakal. Keďže som nepoznala žiadnu techniku, udierala som mečom ako som len mohla. Moje pohyby sa mi preto zdali čudné, zatiaľ, čo sa Eran pohyboval svižne a elegantne, ako keby si arénu pomýlil s tanečným parketom.

Keď sa pohol doprava, išla som doľava a snažila som sa byť v pozícii oproti nemu. Horšie bolo už to, že som nikdy pred tým nebojovala a boleli ma už z meča celé ruky vrátane celého svalstva. Nanešťastie mi padli vlasy do tváre a chvíľu som nič nevidela. Začala som zmätočne cúvať a o chvíľu som sa o niečo za mnou potkla. Až neskôr, keď som ležala na zemi, som si uvedomila, že to bol Eran, ktorý mi momentálne držal svoj meč pri krku.

„Vidíš, ako sa dá ľahko prehrať?" uškrnul sa.

„Hm, to ti verím, keďže som ešte nikdy predtým meč ani nevidela," zamračila som sa. Všimla som si, že môj meč leží neďaleko mňa, ale bohužiaľ, som naň nedočiahla.