ESTERANDIA - Meč nevinnosti

7. Trénujeme, trénujeme... (druhá časť)

Keď som sa priblížila, všimla som si, že je z lesa, pretože mal podobné oblečenie ako Damis, len hnedej farby. Smutne sedel, opretý o seno a bezducho hľadel do zeme. Čierna ofina a ostatné vlasy dlhé po plecia mu spadali do tváre, takže som mu nevidela do očí.

Sadla som si vedľa neho a prihovorila sa mu: „Trápi ťa niečo?"

Chalan sa spamätal a odhrabol si vlasy z tváre: „Ehm... p-p-prosím?" pozreli sa na mňa jeho smutné a zmätené oči.

„Prečo si nešťastný?" chytila som ho za plece.

Sklonil hlavu: „Ále...urobil som jednu veľkú chybu."

„Akú?"

„S láskou je to už raz tak. Ťažké," povzdychol si.

„To je mi ľúto," chápavo som naňho pozrela. Chvíľu som premýšľala, aké je to rozprávať sa s úplne cudzím čkolekom... šialené? Ako všetko čo som dosiaľ robila?

„Vieš, je to dcéra Ery Lanie."

„Sprosté pravidlá," kopla som do kameňa vedľa mojej nohy. Nikdy sa mi nestalo, že by som nebola proti nejakým pravidlám alebo tradíciám. Do slova a do písmena som to neznášala. „Čo je to tá Pani ohňa zač? Rada by som ju spoznala."

„Buď rada, že si ju ešte nestretla, lebo nie je veľmi milá k tým, ktorý nedodržujú tradície," povzdychol si. „A kto vlastne si?"

„Rixia, dcéra Pani rádioaktivity," podala som mu ruku.

„Ja som Rianus Forest," pokúsil sa o úsmev, ale podaril sa mu len taký ako-taký. „Pokiaľ viem, asi pôjdeš zachrániť svoju mamu, že?"

„Áno, chystáme sa na to. A ešte neviem, ako to dopadne," mykla som plecami. „Ale ak sa vrátim, pôjdem za Erou Laniou a porozprávam sa s ňou." Usmiala som sa, lebo zjavne som ho tým trochu potešila a povzbudila. Nečudujte sa mi, ale odmalička som vždy všetko vyzvedala a napravovala problémy. Bol to tak trochu môj koníček. Preto, keď chcel niekto pomôcť, vždy si ma zavolal.

„Aj tak si myslím, že je to zbytočné," zase zosmutnel. „Pánov a Panie hocikto nepresvedčí. Pozrel sa na mňa s beznádejným výrazom, ako keby sa mi to snažil vyhovoriť. „Nechcem, aby si mala kvôli mne problémy aj ty."

„Ale za pokus to stojí," nedala som sa. Obzrela som sa po vyhni a pred ňou som zbadala Vestixa, ako niekoho hľadá – evidentne ten niekto som ja. „Prepáč, už by som mala ísť. Kamarát ma už hľadá." Postavila som sa.

Rianus sa tiež postavil: „Smiem vedieť koľko rokov má také odvážne dievča?" Otočila som sa k nemu a chvíľu na neho bez slov civela. Bol veľmi pekný, až tak, že keby som to vedela, tak sa k nemu ani neodvážim prísť. Mal nádherné hnedé oči a čierne vlasy. Na tvári mal čudné červené tetovanie a bol vysoký a štíhli.

„M-mám šestnásť," zmätene som sa usmiala.

„Aha," usmial sa. „Tak ahoj." Zakýval mi a ja som sa rozbehla za Vestixom, ktorý mi bol práve otočený chrbtom a obzeral sa – teda ako som už spomínala, hľadal ma.

„Dúfam, že ten, koho hľadáš, som ja," zozadu som ho chytila za plece, tak ako predtým on mňa a vydesila som ho.

„Kde si bola? Všade ťa hľadám. Pozri, mám nový meč," ukázal mi ho. Nebol síce taký pekný ako ten môj, ale vyzeral byť poctivo vyrobený. Ten môj, navyše od tohto bol aj dosť starý a ako som si aj všimla – vzácny. Pochválila som mu ho a on sa hrdo zatváril, ako keby som ho minimálne pasovala za rytiera, čo bol totálny nezmysel, ale pochopiť vlkolačí rozum je pre nás ľudí niekedy dosť ťažké. A to som zistila len za necelé dva dni.