ESTERANDIA - Meč nevinnosti

5. Učím sa čarovať (tretia časť)

Chrixtin si mi zatiaľ sadol na posteľ a začal sa smiať: „Naozaj si sa zľakla blesku?"

„No a?" nebudem predsa chlapcovi bleskov vykladať, že sa odmala bojím búrky. Sadla som si na druhý koniec postele do tureckého sedu. On to zopakoval a usmial sa.

„No, takže, mohli by sme začať tým, že pri použití schopnosti sa musíš sústrediť len a len na to, čo chceš spraviť," začal. „Takže, vykonať zlú vec je ľahšie, než vykonať tú dobrú. To znamená, že sa stačí naštvať a schopnosť je aktívna. Preto Eran privolal búrku, lebo sa naštval, chápeš?" Prikývla som. „Dobre, tak ďalej si musíš predstaviť, že čo vlastne chceš vykonať. Ukáž ruku."

Spravila som, čo vravel. Jemne mi ju chytil a preskúmal si moju dlaň. Trochu som z toho znervóznela.

„Mierne skrč prsty," vravel, pričom mi ju stále držal na svojich dlaniach, ako keby niečo podobné v živote nevidel alebo skôr nikdy predtým nedržal babskú ruku. „Tak kŕčovitejšie." Spravila som to. „Dobre, a teraz to vyskúšaj. Z tvojej dlane by si mala do vzduchu vyslať takúto žiaru," videla som, ako neochotne pustil moju ruku a predviedol mi vzorovú ukážku.

Dlaň sa mu rozsvietila a za chvíľu mu z nej do výšky vykročila bledomodrá žiara a z nej sa vo vzduchu začali vykresľovať rôzne obrazce. Videla som tam aj seba.

„Ako to robíš?" spýtala som sa s obdivom.

„Jednoducho, iba si to predstavujem a myslím na to."

„Áno? Myslíš na mňa?" uškrnula som sa.

„Nie, ja som lén... že aby si videla, že sa dajú vykresliť aj živé postavy," začervenal sa. „A teraz to skús ty."

„No dobre, aspoň sa pokúsim," zatvorila som oči a zdvihla ruku ako on. Sústredila som sa na to, aby sa moja dlaň rozsvietila ako tá jeho a predstavila som si, ako mi z nej vychádza žiara. O chvíľu som z nej pocítila teplo, ako včera, keď som sa sprchovala.

„Áno, to je ono. Pokračuj," pochválil ma, a prečo, som zistila až vtedy, keď som otvorila oči a uvidela, že sa mi to podarilo. Predstavila som si otca a ten sa nad nami zjavil v životnej veľkosti, až nato, že bol celý biely – ako moja žiara.

„Kto to je?"

„Môj otec," zosmutnela som. Bol to síce iba jeden deň, ale už mi chýbal.

Chrixtin tiež využil svoju schopnosť a vedľa môjho bieleho otca sa objavil sympatický bledomodrý muž stredného veku. „A toto je zase môj otec," povedal a usmial sa naňho. „Neviem, ako vyzerá teraz, pretože som ho naposledy videl pred dvoma rokmi," vzdychol si.

Jeho otec sa teraz zmenil na peknú mladú ženu: „Toto je tvoja mama. Tuším si ju ešte nevidela, ale podobáte sa," usmial sa.

„Waw," s obdivom som na ňu hľadela. Bola naozaj veľmi pekná. Mala vlasy ako ja a podobné črty, až na oči, ktoré som mala vraj po otcovi. No od jej požehnania sa mi zmenili na čudnú fialovú, ktorú nemali ani jeden z nich, teda myslím, lebo farbu maminých očí som nevidela, keďže bola celá modrá.

„Prečo mám fialové oči?"

„To neviem, fialová je farba šťastia a mne sa náhodou páčia."

„Tebe sa páčia moje oči?" zasmiala som sa.

„No a? Nemôžu sa mi páčiť?" usmial sa. Bol taký milý, ešte som síce nevedela, ako veľmi sa mu páčia, ale pobaviť ma sa mu fakt podarilo. Potom nechal vyhasnúť svoju žiaru a ja som urobila to isté. Oprela som sa o stenu a pozrela von oknom na opačnej strane domčeku. Obloha bola ešte kde-tu zatiahnutá a na západe chytala odtieň do oranžova, lebo sa už stmievalo. Dnešný deň sa mi zdal naozaj dosť dlhý, keďže bol prvý. Dokonca som mala pocit, že to bolo včera, čo som sem prišla.