ESTERANDIA - Meč nevinnosti

14. Zajatí (tretia časť)

Po dlhšom čase ma hlava prestala bolieť a namiesto štípania som cítila jemné šteklenie. Aj krv na ruke sa pomaly strácala a rana sa mi hojila. „Čo sa deje?" nechápala som.

„Tuším sa liečiš. To tvoja rádioaktivita, veď vieš," vysvetlil Eran. Z jeho tváre sa teraz dalo vyčítať veľa emócií, lenže boli tak prekombinované, že sa vlastne nedalo poriadne zistiť, aké to presne sú. Odhadla som asi tak len zúfalstvo, hnev, znudenosť, nervozitu alebo bezmocnošť či bezbrannosť.

„Naozaj nám nemôže ani jeden z vás pomôcť?" ozval sa Vestix. „Rix, ty asi nie, ale čo ty, Eran? Nedokázal by si prepáliť povraz?"

„Mám strašne pevne zviazané ruky. Pomaly mi v nich už neprúdi ani krv. A obávam sa, že mi tak skôr vzbĺkne kabát a možno aj ja. Mimochodom, zhorieť je najhoršia smrť, aká jestvuje, takže... radšej by som sa nechal zožrať trolom."

„Aha. Ja som si myslel, že si ohňuvzdorný," Vestix nadvihol jedno obočie.

„Bol by som, keby som bol syn Ery Lanie. Lenže som sa nenarodil do dievčenskej čaty mojej tety. Som syn jej brata, takže oheň len z polovice. V našej rodine je to celkom zložité, veď viete. Pánovia nesmú mať deti z bytosťami z iných krajín, lenže, niektorí to porušu... no, teda porušovali," opravil sa. „Ďalší sa snažia pravidlá a zvyky dodržiavať, no menšina to ,dodržiavaʻ asi tak, ako moji rodičia. Žijú spolu aj sa majú radi, lenže jeden z nich je vždy zvedavý a chce objavovať. Potom si zájde do inej krajiny – najčastejšie Krajiny nevedomých – a zamiluje sa do niekoho iného. Príklad – moja mama.

Keď som bol malý, tešil som sa, že budem mať súrodenca. Chrixtin sa narodil, keď som mal štyri. Nepamätal som si ho, no keď som bol väčší, zistil som, že Chrix nie je syn môjho otca.

Chrixa po jednom roku odniesli k jeho naozajstnému otcovi do Krajiny nevedomých. Tak to robia zakaždým, keď má esterské dieťa jedného rodiča obyčajného smrteľníka. Je to iba kvôli tomu, že len prvých šestnáť rokov života môže dieťa žiť so svojim smrteľným rodičom v krajine, kde mágia nie je bežná. Robí sa to aj kvôli jeho bezpečnosti, pretože v takýchto krajinách sú deti vždy vo večom bezpečí ako v Esterandii, kde na nich číha nebezpečenstvo rôzneho druhu.

Zaujímavé je, že takýchto detí je zo všetkých, čo kedy Pánovia a Panie mali, najviac. Každý rok sem privedú aspoň dvoch šestnásťročných potomkov. Občas sa stáva, že niektorých privedú aj v mladšom veku, ale to iba zriedka, keď sa ich magické schopnosti prejavia skôr. Nenapadá ma teraz žiadne známe meno alebo asi nikoho takého nepoznám, no nie je ich málo.

Príchody sa hlásia dopredu. Pár nováčikov som aj stretol. Hlavne ak to boli synovia a dcéry Pána zeme, v histórii tí najstatočnejší a najodvážnejší bojovníci.

Presne si pamätám deň, keď prišla Polyxe," na tvári sa mu zjavil úsmev. „Zvedavé dievča. Chcela hneď všetko vyskúšať. Pri každom ,paranormálnom javeʻ – ako tomu všetci nováčikovia vraveli, používala také čudné výrazy ako hustý, mega a podobne. Keď si ma konečne po niekoľkých dňoch všimla, vedela už a poznala úplne všetko. Zo začiatku sme boli celkom nekonfliktní priatelia, ale neskôr ma začalo nesmierne baviť provokovať ju. Mám totiž rád nahnevané dievčatá. Hlavne ju," povzdychol si. „A nechcela ísť s nami na výpravu. Myslím, že dobre urobila." mykol napevno zaviazanými rukami. „Au, už mi asi odumierajú," zastonal.

Eranovo rozprávanie ma celkom zaujalo, no nevedela som, či je to teraz vhodné, pýtať sa ho rôzne otázky, keď sme na tom teraz takto boli. No určite to bolo lepšie, ako myslieť na všetky útrapy sveta. Už som fakticky nevydržala: „Eran, vravel si, že do jedného roka ostávajú deti Pánov v Esterandii a že až potom ich odnášajú do iných svetov, kde majú vyrastať." Prikývol.

„Takže... aj ja som sa tu narodila? Bola som tu už? Videl si ma?"