ESTERANDIA - Meč nevinnosti

14. Zajatí (piata časť)

Po ďalších pretekajúcich minútach som upadla do niečoho podobného depresii. Hlavne pri pohľade na nechutného chrápajúceho trola vedľa Damisa, ktorý sa opieral o kôl a pozoroval oblohu. Eran zase pohľad upieral na svoje dlhé nohy vystreté pred sebou a Vestix sa celý čas pozeral na mňa.

„Čo je?" spýtala som sa ho.

„Nič. Iba mi je ľúto, čo sa nám stalo."

„Chápem. Aj mne."

V tom spozornel a pozrel smerom do lesa. Na chvíľu sa zase pozrel na mňa, akoby nič a potom sa zase pozrel tou stranou.

„Čo sa deje? Počuješ niečo?"

„Hej. Niečo je v lese. Tipujem tak pol kilometra od nás."

Sklamalo ma to. Podľa jeho slov to bola pravdepodobne divá zver potulujúca sa lesom. Aj tak som nestrácala nádej, že by to mohol byť Chrixtin. No ak to je naozaj on, škoda, že je taký hlučný, a že ho je počuť až z pol kilometra.

„Zase," oznámil Vestix. „Toto bolo o niečo bližšie. Chcem tým povedať, že sa to blíži smerom k nám." Už som to začala počuť aj ja. Šuchot lístia a praskot konárikov, ako keď niečo beží lesom. Všetci sme čakali, čo to bude. „Dúfam, že to je C.X.."

Sekundu nato, z lesa zaznelo desivé zarevanie nejakého zvieraťa alebo skôr príšery. To vzbudilo Damisovu a Eranovu pozornosť. Vestix sa na mňa vystrašene pozrel: „Dobre, odvolávam to. Dúfam, že to nie je C.X.."

„A čo je teda to, čo tak... revalo?" našpúlila som pery.

„Ehm... nemám poňatia," odpovedal. „Len prosím. Nech to, čo tak ozlomkrky pred tým beží, nezláka tú beštiu k nám."

Našťastie sa nám to vyhlo a bežalo opačnou stranou. Zazreli sme kus vystrašenej srny a vydýchli si. „Nie je to C.X.," tešil sa Vestix. No nie dlho. Hlavne nie, keď sa nám ukázala tá desivá príšera. Zbadala som iba oranžovo – čierne pruhy.

„Tiger?" nechápala som. „Tigre v obyčajnom lese?"

„To nie je tiger, ale frizobar," vysvetlil Eran. „Učili sme sa o ňom v škole. Vraj je nezraniteľný. Zabiť sa dá len bodnutím na určité miesta. Napríklad do očí, uší alebo tlamy. Na prvý pohľad sa podobá na tigra, ale keď si všimneme jeho rohy na hlave a ostne na chrbte, je nám jasné, že sa o tigra nejedná."

Frizobar zastal a uprel na nás svoje veľké žlté oči. Asi si to po pohľade na nás štyroch s tou srnou rozmyslel. Zavrčal a kráčal smerom k nám. My sme naňho len s hrôzou hľadeli.

Vestix nasucho preglgol: „Čo je lepšie? Keď si nás trolovia zaživa opečú na ražni alebo keď nás frizobar zaživa roztrhá na cimpr-campr a... tiež zožerie na obed?"