ESTERANDIA - Meč nevinnosti

23. Pohreb (druhá časť )

Vítam vše u môjho príbehu, Kamma opäť prítomná aj s novou kapitolou. :)) Ako ste si už možno všimli, dnešným dňom sa začal náš prvý predĺžený víkend a ja sa z toho moc moc teším, veď nič nie je lepšie ako neísť v pondelok do školy, nie? Ok. Tak vráťme sa k téme-netéme, ďakujem všem za vše a upozorňujem vás, že keby ste našli v texte nejaký preklep (extrémne nepozorná Kamma vidí klávesnicu a hneď ťuká hoci aké písmenká v danom slove bez ohľadu na poradie...), odpoveď nájdete, keď sa pozriete von oknom. Prajem príjemné čítanie. :)

Venujem WilliamVejl best ever. ;D

Ráno som sa zobudila presne tam, kde som aj zaspala – v Chrixtinovom náručí. Dávno bol hore a hladil ma po vlasoch. Môj striebornovlasý princ z rozprávky, nad touto myšlienkou som sa pousmiala a pokúsila sa posadiť. No nečakala som, že to sa akurát stretneme našimi tvárami v blízkosti niekoľkých centimetrov. Jeho okamžitou reakciou bol plachý úsmev, ktorý som mu pravdepodobne opätovala, no netrval dlho. Tvár mi potemnela pri spomienke na prvú podobnú situáciu, nie veľmi radostnú. Vtedy som sa bála prehlbovať vzťah kvôli strachu zo straty a snov, ale teraz... mám na všetko úplne iný názor. Pokiaľ máš príležitosť, využi ju.

Na tvári som opäť pocítila, že sa mi nadvihli kútiky úst a pozrela som sa Chrixtinovi do očí. Teraz bez akéhokoľvek zaváhania som sa k nemu ešte viac priblížila a nežne ho pobozkala. Bozk mi opätoval, jednou rukou ma objal okolo pása a druhú mi jemne priložil na líce. Keď sa naše pery od seba oddelili a opätovne sme sa na seba pozreli, jeho úsmev bol rozžiarenejší ako nikdy predtým. Okamžite si ma znovu stiahol do objatia a zo mňa čosi neznáme opadlo. Bola to samota alebo čiastočný smútok, ktorý sa možno vo mne ukrýval odo dňa, čo som musela opustiť otca? Neviem. Ale vedela som, že teraz tu už nie je. Zmizol. Je preč. V pokoji som si hlavu oprela o Chrixtinovo plece a zatvorila oči. Užívala som si pocit bezpečia a prítomnosť človeka, ktorého som ľúbila. Áno, ľúbila. Rozmýšľala som nad tým, kedy sa to tak mohlo po prvý krát stať, no nakoniec som si uvedomila, že to asi začalo od nášho prvého stretnutia a postupne rástlo až do dnes.

„Prepáčte mi, že vás teraz vyrušujem, ale toto by ste mali vidieť!" Vestixovo vzrušené zvolanie, kdesi spoza stromu, nás vtrhlo späť do reality.

Zaviedol nás na miesto bývalej hranice, ktorá bola už dnes ráno celá na popol. No ako sme sa k nej dostávali bližšie a bližšie, niekde v strede toho miesta som zaregistrovala nejakú rastlinu. Podišla som k nej a kľakla si, až potom mi došlo, že je to malý strom.

Chrixtin s Vestixom stáli za mnou, tak som hneď vyskočila na nohy a spýtavo sa na nich pozrela. Chrixtin sa na mňa a usmial a odpovedal mi na jeho štýl až príliš stručne, čo ma trochu sklamalo, ale odpoveď o to viac šokovala. „Je to Damisov strom."

„Damisov strom? Ale ako... kde sa tu tak rýchlo vzal?" nechápala som.

„O stromoch sa ešte veľa budeš učiť, ale môžem ti o nich porozprávať v skratke," navrhol Chrixtin a Ves sa na mňa zaškeril akoby sa jednalo o niečo veľmi smiešne.

Jeho pohľad som však neignorovala a prekrížila som si ruky na prsiach. „Čo sa deje?"

„Ale nič," potlačil smiech a pozrel smerom k Chrixtinovi, ktorý sa teraz dosť červenal a držal si ruku na ústach. „Len sme boli kedysi hlúpi."

„Veľmi hlúpi," pritakal Chrixtin.

Podozrievavo som si ich premerala a nad tou predstavou som sa v duchu zasmiala. „Tak to by som vás chcela vidieť."

„Ver, že nechcela, ale nejaké fotky ti ukázať niekedy môžem," povedal Chrixtin. „Je to čiste len o tom, že sme boli hlúpi americkí pubertiaci robiaci si srandu úplne zo všetkého, čo stretli. Na sebe si zatiaľ žiadne zmeny spozorovať nemohla, no keď sem prídeš po druhý krát natrvalo, po prechode portálom sa staneš právoplatným obyvateľom Esterandie a netypická časť tvojej osobnosti a vzhľadu pre túto krajinu sa zmení."

„Wau, začínam sa obávať, čo všetko ste mi ešte nepovedali," otriaslo ma.

„Tú vetu si nechaj na horšie časy," odporučil mi Vestix.

„Ďakujem za radu."

„K tým stromom som len chcel povedať, že deti lesa sa nimi nenadarmo volajú," povedal Chrixtin. „Tie stromy rastú neuveriteľne rýchlo. Zo dňa na deň."

Tento fakt ma naozaj ohúril. Bolo to skutočne zaujímavé. S istých lesných bytostí sa po ich smrti stanú stromy. Jedným slovom – magické.

Ak smiem na to upozorniť a samozrejme ak máte záujem o cover na váš príbeh, môžete si pozrieť moju novú zbierku PREMADES na mojom profile. Môže sa predsa stať, že vám jeden z mojich výtvorov bude vyhovovať. :) Viac sa dozviete v 1. časti PREMADES - Pravidlá a info :))

Kamma ;)