ESTERANDIA - Meč nevinnosti

23. Pohreb(prvá časť)

Heeľou, lidičky! :D Kamma je späť a to s novou časťou! -no žiadna novinka... veď s čím iným :D Prišli prázdniny.... a všetci možno viete čo idem práve povedať (vravím to asi vždy, keď nejaké tie prázdniny prídu... neviem presne  :D), no strašne veľmííí chcem poďakovať všetkým, pretože... môj príbeh dosiahol neuveriteľno - neuveriteľných 1,3K!!!

Táto časť je dnes venovaná všetkým mojim ♥ zlatým nedočkavcom ♥ + hlavne jednému konkrétnemu, ktorý mi dnes napísal, že by veľmi chcel aby som už konečne niečo napísala. Tak som napísala! :D Teda túto časť venujem katkava. :))) Ták, tu to to máte, užite si prázdninýý! :)

Stáli sme okolo hranice a ticho s úctou počúvali Vestixov smútočný prejav. Rozhodol sa preto on, pretože on jediný z nás poznal Damisa najdlhšie. Stál úplne sám na pravo od nás, so skľúčeným pohľadom hľadel do ničoho pred sebou a s pevným hlasom rozprával o jednom z jeho najbližších priateľov. Bolo mi ho ľúto, bol to už jeho druhý najlepší priateľ, ktorý prišiel o život rukou Draghita.

Pohľad na neho ma bolel nehovoriac o tom, čo sa teraz dialo v mojom vnútri. Už som si myslela, že to opadlo, keď som pred chvíľou prebrala, no akosi sa to vrátilo spojené spolu s touto nevyhnutnou udalosťou – pohrebom. Bez ovládnutia mi začali po tvári opäť stekať slzy. Áno, vedela som, že by som mala byť v tejto chvíli silná a že súčasťou môjho života môže byť čo raz častejšia a častejšia strata mojich blízkych, no nešlo to. Nedokázala som to.

Chrixtin mi už po niekoľký krát stisol ruku a premáhal sa stáť dôstojne aj keď som mu už videla na očiach, že by ma najradšej okamžite schoval vo svojom náručí. „Ešte chvíľu vydrž," prečítala som mu z tváre a pozrela pred seba na druhú stranu hranice. Stála tam moja mama a pár metrov od nej Eran. Jeho pleť bola bledšia než kedykoľvek predtým. Než zaregistroval môj pohľad, ktorým nenápadne sledoval matku. Keďže sa mu ani tentoraz nedalo z tváre nič vyčítať, sústredila som sa znovu na Vestixove záverečné slová. Zrazu všetci naraz vytasili svoje meče a položili ich pred seba čepeľou k hranici. Kým som sa spamätala, Chrixtin do mňa nenápadne drgol, aby som spravila to isté. Čakala som, že teraz je rad na moju matku, ktorá záverečne predvedie nejaké kúzlo, čím pošle zosnulému nejaké rituálne znamenie alebo niečo na tej spôsob, no nič nespravila. Namiesto toho pristúpil bližšie k hranici Eran a nastavil ruky k dlaňami oproti sebe. O chvíľu sa v medzere medzi nimi rozblčali plamene a tie následne jednoduchým estetickým gestom – obrátením dlaní smerom k hranici – poslal plamene k ich cieľu.

Po tomto sme si všetci svoje meče zdvihli zo zeme a odložili tam kam patria, Chrixtin ma konečne objal a ja som sa pri tom s úľavou utíšila. On ma vedel vždy dokonale upokojiť.

Večer, keď sme sa zložili neďaleko hranice, dostatočne ďaleko na to, aby sme nemali na ňu žiadny výhľad, ktorý nám vracal naše nepríjemné spomienky, sme si založili oheň a všetci sme oddychovali. Vestix sa rozprával s mojou matkou a Chrixtinom, ktorý ma od pohrebu nepustil z náručia. Sedela som mu v lone a driemala, keď som si všimla, že Eran, sediaci obďaleč, s nezvyčajne netajeným výrazom tváre, v ktorom sa zračilo neskývané podozrenie, sleduje moju mamu. Akoby vždy vycítil, že sa naňho niekto pozerá, obrátil sa ku mne a ja som sa naňho nechápavo zamračila. Pohľad odvrátil a venoval ho opäť mame.

Po krátkej odmlke v rozhovore Chrixtina, mamy a Vestixa, si Eran odkašľal a všetci naňho upriamili svoje pohľady. „Anifenix," oslovil ju prehnane vznešeným tónom, „odpustite, že sa do toho starám, ale niečo mi na vás od nášho prvého stretnutia, čo sme vás oslobodili z Etarpasu, nesedí. Ste akási poblednutá, vaša energia nie je taká, akou bývala. Kam sa podela vaša žiara? Okrem toho, nevidel som vás ani raz použiť vaše schopnosti."

Čakali sme teraz akúkoľvek reakciu. Nikto nemôže presne vedieť, ako sa tvária Páni, keď sa ich Eran spýta takú závažnú otázku. Použil síce vyhovovujúci tón hlasu, ale spôsobom, akým na to išiel bol mierne arogantný alebo žeby povrchný?

Matka si našťastie z toho nič nerobila, no niečo v jej očiach potemnelo. „Je niečo o čom som vám dosiaľ nepovedala." Eran predstieral prekvapenie, čím chcel skryť svoje pobavenie. Jemne povytiahol obočie a čakal, čo povie. „Všetci iste poznáte dôvod, prečo ma Draghitos uniesol. Áno, spravil to jednako preto, že mal záujem o Rixiu a jej moc, vďaka ktorej by zosilnel, no skutočne chcel Rixiu len preto, že sám už nemohol dostať viac našej moci pre seba – schopnosť používať rádioaktivitu na ničenie, uzdravovanie a oživovanie, teda regeneráciu hmoty. A to znamená..., že som o tú svoju prišla."

V tom momente som si spomenula na jeden sen. Bol to asi prvý sen, ktorý sa mi sníval tu v Esterandii. Draghitos mi vtedy sám povedal: „Ešte som ti možno nepovedal, že som tvojej matke ukradol jej čarovnú moc. Samozrejme, aj tebe by som ju mohol zobrať, ale nič by mi to neprinieslo, nezosilnel by som. Len ty by si zostala bez schopností... Teda, v žiadnom prípade by som ťa nenechal žiť, keby si nesúhlasila s mojím návrhom."

„On mi o tom povedal!" zvolala som. „V sne. Sníval sa mi sen, prvý krát tu. Vtedy, keď za mnou ráno prišiel Eran..."

„Prečo si nám o tom nepovedala?" spýtal sa Chrixtin.

Zahanbene som sklonila hlavu. „Zabudla som. Popri tom všetkom... predsa pre mňa tie sny vtedy nič neznamenali."

„To nič, aj tak to už na veci nič nemení," pohladil ma po chrbte. „Čiže, to znamená, že Draghitos je teraz preč, ale nie nadlho s vašou mocou a vy ste teraz bez nej," chcel sa o tom podrobne presvedčiť.

Anifenix prikývla. „Pánužiaľ, je to tak."