ESTERANDIA - Meč nevinnosti

17. Spln (tretia časť)

Venujem ScaryNightGirl, o ktorej viem, že sa jej moje príbehy veľmi páčia a teší ma milými komentíkmi. :))

Dnes to bolo čosi úplne iné. Kamenný múr zbúraný a v miestnosti rozvírený prach. Nebola to miestnosť, ale jaskyňa. Jaskyňa, v ktorej sa mi pravidelne od nepamäti snívavali nočné mory – jediné sny v mojom živote. Vlastne, ešte v živote sa mi nesníval nejaký vyslovene dobrý sen. Nemala som šancu zistiť, aké to je, keď sa niekomu sníva o niečom peknom.

V jaskyni ani dnes nikto nebol, no aj tak som z nej mala strach. Strach z toho, čo sa tento krát nachádza za stenou. Pomalým a neistým krokom som vykročila smerom na miesto, kde som raz videla uveznených mojich kamarátov. Prechádzala som pomedzi zrútené skaly a obzerala som sa okolo seba, akoby som očakávala niekoho príchod. Namiesto výsmešným poznámkam Pána smrti som počula tichú meluzínu pískajúci pomädzi prasklinky na vrchu klenby, kde som si všimla malý otvor. Ten ma však dlho nezaujímal. Hlavne nie vtedy, keď som si neďaleko mňa všimla vytekať krv. Bola jej už celá kaluž. Od hrôzy som si zakryla ústa.

Kto? Koho je? do očí sa mi nahrnuli slzy. Nechcela som sa to dozvedieť. Mala som strach.

Stalo sa snáď to, o čom mi minule hovoril?

Kto bude prvý? v hlave som počula jeho slová z minula.

Musím sa to dozvedieť, s odhodlaním som pristúpila bližšie a prešla popri väčšom kusu padnutej skaly, spoza ktorej krv vytekala. To, čo som práve zbadala, bolo naozaj príšerné. Eranov meč. Zabodnutý v... Chrixtinovej hrudi.

Zalapala som po dychu. Mala som pocit, že sa mi život rozpadol na drobné kúsky, ktoré už nikto nedokáže zalepiť.

„Nie!" zjačala som po chvíli, keď som si uvedomila jednu dôležitú vec. „Je to len sen! Nikdy sa ti to nepodarí! Kým som nažive, jeho sa ani len nedotkneš, za to ručím!"

Po týchto slovách sa predo mnou rozostúpilo obrovské svetlo a pohltilo Chrixtinovo bezvládne telo. Ďalej som hľadela na prázdne miesto plné krvi.

„Možno si myslíš, že mi dokážeš týmto spôsobom zobrať ľudí, ktorých mám rada, lenže... to sa ti nikdy nepodarí, aj keby si mi vysal spomienky. Z môjho srdca ich nedostaneš. Vždy ostanú so mnou." Hneď som sa začala cítiť silnejšie. Moja energia už neodchádzala mimo mňa. Len keď som to chcela. Hromadila sa vo mne a vďaka nej som sa stávala silnejšou, než som kedykoľvek v živote bola. Cítila som, že ju čoskoro na niečo obrovské využijem.

S myknutím som sa prebrala a narazila si hlavu do vnútornej časti kmeňa. Rýchlo som sa posadila a pošúchala si udreté miesto.

Aj v skutočnosti som sa cítila byť silná, lenže menej než v sne, no aj to mi stačilo. Poobzerala som sa smerom k ostatným stromom. Normálne som zabudla, že neďaleko sú aj Damis s Chrixtinom. Po včerajšku mi úplne vyfučali z hlavy. Aspoň sme ich nemuseli zatiahnúť do včerajšieho problému, ktorý sa nakoniec skončil celkom dobre.