ESTERANDIA - Meč nevinnosti

26. Najkrajší večer (prvá kapitola)

Ahoj lidičkýýý!!! Práve dnes večer som dopísala celú Esterandiu a veľmi sa z toho teším, tak snáď aj vy. ♥♥♥ Hneď ju sem celú nahodím ;)))

Venované: Retardka007 :)

Zastavili sme sa až pri mojom malom domčeku. Polyxe vytiahla z vrecka kľúče a odomkla nimi dvere. Pustila ma do vnútra prvú. Kým vošla za mnou a zatvorila dvere, stihla som sa okolo seba rozhliadnuť a skonštatovať, že všetky moje veci sú na svojom mieste a okrem toho sa tu tiež nič nezmenilo.

„Tak, kde máš tie šaty?" spýtala sa stojac predo mnou som založenými rukami.

„Aké šaty?" vyvalila som na ňu oči. Teda... o jedných by som vedela, ale ako o nich vedela ona? „Myslíš.... tieto?" Prehrabala som sa vo svojej taške pod posteľou a vybrala z nej kôpku mäkkého modrého hodvábu. Polyxe si odo mňa ten poskladaný útvar hneď zobrala a rozbalila ho do kompletnej podoby šiat.

„Presne tieto," zvolala užasnuto, keď si ich celé poobzerala, až ma prekvapilo, že niekoho, ako je ona môžu takto dostať jedny šaty.

„Myslela si si, že mi to Vionyxis dopredu nepovedala? Jasné, že som vedela, že ti z tvojich obyčajných nevedomáckych spravila túto prekrásnu večernú róbu. Oh, budeš v nich naozaj nádherná," šemotila po ceste preč.

„Myslíš?" neveriacky som sa spýtala. „A kam vlastne teraz ideme?"

„Ku mne," povedala v skratke. „Oh, a netáraj. Už v mojej predstave v nich vyzeráš ako princezná, čo ešte v skutočnosti? Chrixtin dnes celý večer oči od teba neodtrhne."

Počkať čo? Spýtavo som sa na ňu pozrela.

„Nemysli si, že to nie je vidno, moja. Akurát, že ešte ste mi nikto z vás nepodal, kam až ste sa posunuli. A tiež chcem vedieť, aký boli ostatní chlapci počas výpravy."

„No..." na tváry, či som chcela alebo nie, sa mi zjavil malý úsmev. Polyxe sa na mňa úškrnula a čakala na odpoveď. „Ak ti stačí to, že mi vyznal lásku..."

„Úžasné!" rozhodila rukami a chytila ma za tie moje. Radostne sa na mňa usmiala. „Tak potom musíš byť dnes najkrajšie dievča v Arlonde!" Spoločne sme sa zasmiali a pokračovali ďalej.

Cestou do Arlondských hôr som jej ešte rozprávala o chlapcoch, ako chcela. Bavili sme sa na Eranovi, povedala som jej aj to, ako sa opil. Takisto sme sa smiali na Vestixovi, zlatučkom psíčkovi a pousmiali sa pri spomienke na Damisa, vďaka ktorému sme neumreli od hladu.

Viedla ma cestičkou ktorou som minule šla na prechádzku na Vrch jednorožcov a kde sme sa mi dve zoznámili. Keď sme sa dostali tesne ku skale. Polyxe zamrmlala niečo v štýle: „No ták, skala..." dupla nohou, ale ešte hodnú chvíľu sa nič nedialo. Nakoniec sa pred nami niečo pohlo a začala sa celá triasť. Prekvapene som cúvla, ale potom keď mi došlo, že sa to bralo na nás neplánuje celé zosypať, bola som opäť pokojná. Kus skaly pred nami sa začal drobiť a sypať na zem, až kým v skale nevznikol otvor, cez ktorý sme mohli vojsť do vnútra.

Dnu ma však čakal šok z pohľadu na výzor jaskyne, ktorý som nečakala. Zem pod našimi nohami bola prestretá drahými kobercami a kde tu sa na stene s fakľami prestriedali aj nejaké obrazy. Keby tu neboli nerovné sivé kamenné steny a taká tma, myslela by som si, že sa nachádzam na obyčajnej chodbe nejakého zámku.

„Waw, je to tu nádherné," povedala som s obdivom. „Kto všetko tu žije?"

„Dal to tu vybudovať môj otec pre všetky svoje deti," odpovedala Polyxe, akoby nič. Ja som zatiaľ na ňu len vyvaľovala oči. „Ale nie je to také veľké, ako to z prvého pohľadu vyzerá. Arlondský zámok je trikrát väčší."

Po ceste sme ho dokonca aj stretli. Venoval nám široký úsmev, žmurkol na nás a stratil sa za rohom. Uznala som, že je to veľmi sympatický muž.