ESTERANDIA - Meč nevinnosti

24. Späť domov (druhá časť)

Heľou lidi! Voila, ďalšia časť! :D Aby som vás už toľko nenapínala.

Venované: Radka0903 :)

„Nehýbte sa," zašepkal Chrixtin, zatiaľ čo Eran s veľkým úškrnom, luskol prstami. Nič sa nestalo. Zrejme sa nechystal znovu niečo podpáliť... alebo áno? Nad mojou hlavou sa vzniesol horiaci list stromu a pomaly letel smerom k divochom pred nami.

Keď popol, čo po ňom zostal, padol k nohám jedného z Dasilov, Eran prehovoril: „Rune koe vis?"

Vôbec som nerozumela tomu, čo práve povedal, ale Dasilovia prekvapivo zložili zbrane a vymenili si pohľady, potom sa pozreli späť na Erana. „Vynegoe, te mio ie suvin ro-sevoni vo everana e aion gevenie, ai desemi voi."

Všetci sme sa znovu pozreli na Erana a čakali na vysvetlenie. O chvíľu pokojne povedal: „Už môžeme ísť."

Po ceste trolím lesom nám preložil, čo mu povedali Dasilovia. Vraj nás nateraz nechali ísť, no druhý krát by sa nad nami už nezľutovali. Podľa Erana to bolo výnimočné, pretože Dasilovia nezvyknú nikoho ušetriť. Zvyčajne sa postavia aj presile, bez ohľadu nato, akú majú šancu vyhrať. Tí dvaja samozrejme patrili k tým, čo tradície kmeňa neberú až tak vážne.

Trolej osade sme sa vyhli veľkým oblúkom. Bol už neskorý večer. O tomto čase sme už mávali dávno zaspávali pri ohni, no teraz sme sa museli dostať do bezpečia Arlondského lesa. V tme sme svetlo ohňov smerujúce od osady zbadali už z veľkej diaľky, pretože v okolí nerástli žiadne husté kríky. Vestix už dávno na seba zobral svoju vlkolačiu podobu a pobehoval pomedzi nás.

„Už stačí len nájsť – á, moja taška," vo vlastnej žiare – slabej, aby sme neboli nápadní – ktorou nám svietil na cestu, zbadal na zemi pred nami svoju tašku a prehodil si ju cez plece, „ehm, stačí len nájsť seníciu a prejsť miestom, ktoré sme už pred tým vysekali," dokončil a nazrel do svojej predtým zabudnutej tašky. Podľa jeho spokojného výrazu tváre som usúdila, že mu v nej nič nechýba. Dokonca aj mapu, čo si v nej zabudol, mal z časti nepoškodenú, možno navlhnutú z dažďov počas predchádzajúcich dní. „Hranica Arlodnu nebude ďaleko. Tam sa utáboríme."

Zajtra už budem v Arlonde, potešila som sa.

Prechádzajúc vysekanou cestičkou v senícii sa ma zmocnil úžasný pocit – pocit, že sa nám už nič nemôže stať, že sme v bezpečí. Známe pokojné miesto a pozitívna energia ma donútili k naozajstnému úsmevu. Akoby sa aj ten les na nás tešil a vítal nás.

Boli sme už veľmi unavení, keď sme si konečne našli vhodné miesto a Eran s posledných síl spravil oheň. Boli sme aj dosť hladní, lebo tu vôbec nič nerástlo, ale povedali sme si, že do zajtra nejako vydržíme. Mne to bolo skoro jedno, radosť s blížiacim sa príchodom môj hlad prekryla a samozrejme som bola tiež dosť unavená, čiže si ani nepamätám, kedy som presne zaspala.

Ráno som mega rýchlo otvorila oči a podobnou rýchlosťou vyskočila na nohy. Ide sa domov! Preskákala som spiacich kamarátov a začala ich všetkých postupne budiť. „Oh prepáč, ale už musíme ísť. Vstávaj. Dnes je konečne dnes... Neviem sa dočkať. Poďme. Určite ste už hladní ako vlci." Pri každom z nich som niečo povedala, vlastne som si ani neuvedomila, či je už naozaj čas vstávať. O ráne ma presvedčilo len vychádzajúce slnko.

Vestix bol asi jediný, kto zareágoval, pretože v momente, ako otvoril oči a prvý krát zazrel slnečné svetlo, premenil sa späť na človeka. „S tým hladom si to uhádla, ale zvyšok mi neprišiel až taký lákavý. Neviem, či chcem už vstávať," unavene si zývol a znovu zavrel oči.

A kde je mama? Obzerala som sa naokolo, o chvíľu sa však objavila pri jednom zo stromov a venovala mi milý úsmev. Šla som zatiaľ zobudiť zvyšok, teda Chrixtina s Eranom. Kľakla som si k Chrixtinovi a naklonila sa k jeho tvári, na ktorú som mu dala krátku pusu. Rýchlo som sa oddialila a sledovala, či si to všimol. Kútiky úst sa mu začali veľmi nenápadne dvíhať. „Pamätáš si na to minulé ráno na tomto mieste?" Jemne som prikývla. „Chcel som, aby bolo, ako to dnešné." Stále mal zatvorené oči.

„Naozaj?" spýtala som sa s úškrnom.

„Naozaj?" ozval sa za mnou Eranov hlas a hneď som sa k nemu otočila. Hmm... niekto sa nám tu zobudil. Potriasol rukou a všimla som si, že v nej držal fľašu s vodou, ktorú mal Chrixtin vo svojej zabudnutej taške a podal mi ju. Presne som vedela, čo podnikneme a tak sme Chrixtinovi pomohli so splnením jeho vysneného rána a vyliali mu obsah fľašky na tvár.

Vydesený Chrixtin rýchlo vstal a nahnevane si utieral mokrú tvár a vlasy. Bol pri tom taký zlatý, že mi ho prišlo aj trochu ľúto. Nebyť toho, že sa podieľam na tomto čine, Eran by mal za to odo mňa poriadnu nakladačku v podobe... hmm... ešte by som porozmýšľala. Teraz som sa smiala spolu s ním a Chrixtin sa na nás po prvý krát pozrel. „Kto z vás to bol?"

Podrazák Eran neváhal a hneď na mňa ukázal. Chrixtin do mňa zabodol svoj pohľad. Zahrala som naňho môj previnilý pohľad a zadržiavala ďalší príval smiechu. Ten jeho sa zmenil do pokryveného úsmevu a pokrútil nad nami hlavou. Podišiel ku mne, objal na jednou rukou okolo pliec a odviedol ma k ostatným. Eran šiel ticho za nami.