ESTERANDIA - Meč nevinnosti

14. Zajatí (štvrtá časť)

„No... nedalo by sa povedať, že som ťa úplne videl. Bola si...malá," snažil sa nájsť vhodný výraz. „Mal som šesť a vždy keď som sa na teba spýtal, nechceli mi ťa ukázať. Tak som sa naštval a raz, keď sa nikto nepozeral som sa vkradol do izby, kde si spala.

Našiel som ťa spať v kolíske uprostred Anifenixinej izby. Keďže som vtedy nebol ešte taký vysoký, nevidel som poriadne do kolísky, tak som sa načiahol ako som najviac vedel a obzrel si ťa.

Pravdupovediac, trochu si ma sklamala. Predstavoval som si ťa, že už ako bábätko, budeš odlišná od všetkých ostatných detí. Išlo o to, že všetci o tebe rozprávali ako o významnom dievčati, ktoré jedného dňa bude pre našu krajinu niečo znamenať. Problém bol v tom, že to ja som vždy chcel niečo znamenať. Ja som vždy chcel byť najlepší. Najlepší som aj bol, pretože som mal jediný čistú krv.

Toto všetko mi lietalo hlavou, keď som sa na teba pozeral. Naštval som sa a opustil som miestosť. No nechtiac som pri odchode tresol dverami a zobudil ťa a ty si začala plakať. Po chodbe sa hneď rozbehla tvoja pestúnka, a keď si ma všimla na blízku, vynadala mi a povedala o tom rodičom, ktorý mi nasolili niekoľko trestov. A to len kvôli tomu, že som ťa zobudil.

Veľmi som sa na teba nahneval a v duchu som si povedal, že sa teším na naše ďalšie stretnutie o niekoľko rokov. A to sa pred pár dňami naplnilo.

Tak veľmi si ma prekvapila, keď si sa v také všedné ráno zjavila v zámku, práve v momente, keď som sa začal dosť nudiť," uškrnul sa a tento raz som mu nevedela z tváre nič vyčítať.

Hm... určite niečo tají, pomyslela som si, sledujúc jeho červenkasto-hnedé oči.

Ticho sme sedeli a sledovali trola, ktorý sa mihol neďaleko jedného ihličnanu. Potom sa priblížil a nakoniec sa zvalil do trávy vedľa jedného zo vzdialenejších kolov. Vyzeralo to tak, že ho sem poslali, aby nás strážil, no on namiesto toho onedlho zaspal. Vymenili sme si medzi sebou prekvapené pohľady a Damis mikol plecami. „Naozaj sme mohli skončiť aj horšie."

Prikývla som a dúfala, že toto nie je náš koniec. Neverila som tomu, že sme takto zlyhali. A bola to z časti aj moja chyba. Zabudla som, že mám meč. A ozaj! Kde je? Začala som sa obzerať po pošve, ktorú som mala upevnenú na opasku. Bola prázdna. „No jasné, prečo by nám nechávali zbrane? Aj kapsu mám preč."

„A predsa aspoň trochu rozmýšľajú," uznal Vestix. „Keby som sa mal nejakým spôsobom z tadeto dostať, rád by som vedel, kde máme naše veci."

„To by sme skôr mali vymyslieť nejaký plán," prehovorila som. „Pokiaľ viem, trolovia nerozumejú estersky, že tak?" Prikývli. „To znamená, že jediný spôsob, ako utiecť je ten, že si nás vyslobodia sami. Počkáme si, kedy si po nás prídu a vtedy im unikneme. Len škoda, že... sme možno navždy stratili tie naše zbrane."

„Nestratili," ozval sa Damis, pozorujúci spiaceho trola neďaleko neho. „Stráži ich on." Pozrela som na trola, ktorý mal pri sebe všetky naše veci. Tri meče, tulec so šípmi, luk a štyri kapsy.

Neviem, či môj plán bol zrovna najlepší, ale asi ako jedniný, zo všetkých by mohol výjsť. „Nezabúdajte na Chrixtina," spomenula som si. „Aj on existuje. Možno predsa ešte príde." Smutne som si povzdychla.

„Hm, len aby," povedal Eran tónom, ako keby tieto možnosti už dávno vyhodil z hlavy. Bolo to už dosť dlho, čo sme zajatí. Ak bol Chrixtin na blízku, buď nás nevedel vystopovať, alebo sa mu niečo stalo. Predstava, že by nás tu nechal bola úplne absurdná. On by nikdy nič také nespravil. V každom prípade nám už aj tak odbíja posledná hodina. Len škoda, že sme ju nemohli trochu zmysluplnejšie prežiť.

Aspoň som si uvedomila, že nie som súčasť rozprávky, ktorá sa končí vždy dobre. Alebo som? Dobre. Bohužiaľ, budúcnosť predpovedať neviem. Nie som veštica, lenže... naozaj sa akosi necítim na môj koniec.