ESTERANDIA - Meč nevinnosti

13. Vestix, vlkolak (prvá časť)

„Myslím, že sme na mieste," oznámil Chrixtin s pohľadom upretým na kríky. „Dnes už ďalej nepôjdeme. Tu sa utáboríme. Vestix, zožeň nejaké drevo. Damis, ty vylez na strom a zisti, aká široká je hranica."

Obidvaja prikývli a stratili sa. Jeden v lese, druhý v korune stromu. Chrixtin zatiaľ ponachádzal pár kameňov a poukladal ich do kruhu, kde malo byť ohnisko.

„Ehm, môžem nejako pomôcť?" spýtala som sa ho po chvíli spamätania z vyčerpanosti.

„Nie. Oddychuj."

Usmiala som sa naňho a ostala sedieť.

„Hej! Počujete ma?" ozval sa Damis z jednej vysokej borovice.

Nevideli sme ho, ale vedeli, kde presne asi je. Chrixtin sa pozrel hore: „Počujeme. Aké je to dlhé?"

„Asi štyridsať alebo päťdesiat metrov," odpovedal a o chvíľu zoskočil z posledného konára vo výške dvoch metrov. „Tak, to je všetko?"

„Áno, ďakujem," usmial sa na Damisa, ale nie tak, ako sa zvykne na mňa.

„Kde je Eran?" bola moja ďalšia otázka, keď som si všimla, že som ho od nášho príchodu sem nevidela.

Obidvaja sa poobzerali naokolo. „Ja neviem," mykol plecami Chrixtin. „Možno sa išiel prejsť."

Zrazu spoza stromu vybehol vydesený Vestix. Oči mu jasno žiarili do modra. Priam svietili v tme. „Mesiac! Mesiac! Je veľký! Bojím sa! Čoskoro sa môžem premeniť. Spln som vypočítal na nasledujúce dni. Môže to byť aj dnes. Aj zajtra. Alebo pozajtra," pozrel na nás tými vystrašenými svietiacimi očami. „Hocikedy počas našej cesty."

„No a na to, že svieti mesiac, si ako došiel? Veď sa naň nemôžeš pozrieť," zamračil sa Eran, ktorý sa práve vynoril z miesta, z kade prišiel Vestix. „Ináč, nabudúce, keď už nazbieraš nejaké tie papeky, tak ich aj dones na miesto, kde ich potrebujeme." Zazrel naňho a papečie, čo držal v rukách hodil na ohnisko.

Vestix si prekrížil ruky: „Ja nie som slepý. Dobre viem, ako vyzerá krajina počas mesačného svitu." Ukázal na zem, kde boli dobre rozoznateľné tiene stromov. Po pohľade hore som zbadala veľký okrúhli mesiac. Pri predstave, že sa Vestix za chvíľu zmení na netvora, mi na chrbte naskočila husia koža.

„Ja len... nechcem vám ublížiť," dodal smutne.

Po týchto slovách ním trhlo a oči sa mu rozsvietili oveľa intenzívnejšie, než boli doteraz. Všetci sme od neho ustúpili do bezpečnej vzdialenosti a čakali, čo sa stane ďalej.

Vzápätí sa celý rozžiaril a jeho telo sa postupne menilo na vlčie. Z pokožky mu začala vyrastať srsť a o chvíľu sme si uňho všimli aj chvost. Stál na zadných a v chrbte bol mierne prehnutý – teda skôr zhrbený. Chvíľu sme na neho hľadeli a potom sa mu Chrixtin prihovoril: „Ves? Ves."

Vestix sa naňho pozrel a slabo zakňučal, čím nám dal vedieť, že dnes pre nás nebezpečný nebude. „Spln je zajtra," povedala som. „Musíme byť počas zotmenia opatrní." Všetci prikývli. Eran luskol prstami a papečie začalo tlieť.

Posadali sme si okolo ohňa a rozprávali sa. Vestix, ktorý sa v tejto chvíli nemohol zapojiť do rozhovoru, odbehol niekde hlboko do lesa a zavíjal na mesiac.

Po pár minútach sa vrátil. V papuli držal mŕtveho zajaca. Hodil nám ho k nohám a posadil sa.

„To je pre nás?" spýtal sa ho Chrixtin.

Vestix sa pozrel na Chrixtina a mrkol naňho. Potom zmizol v lese až kým sa nevrátil z ďalším.

Eran sa ponúkol, že vie, ako ich pripraviť. Takže zatiaľ, kým sme sedeli pri ohni, Eran pár metrov od nás pitval zajace. Fuj, naozaj som ešte hladná?

Po našej zaujímavej večeri som sa rozhodla utáboriť trochu ďalej od ostatných. Príčina: chcem byť sama. Pohladkala som Vestixa po hlave a odišla pár metrov za jeden veľký strom. V okolí som si pozbierala pár papekov, aby som si vytvorila trochu svetla, keďže teplo nepotrebujem. Teplo je mi predsa vždy. Predstavila som si okamih vo vani, z ktorej sa parí.

Ach, kúpeľ. Ľutujem, že som sa včera odmietla okúpať, povzdychla som si a sadla k môjmu vlastnému budúcemu ohníku.

Rozmýšľala som, ako zapáliť oheň, keďže som už nechcela otravovať unaveného Erana. Napadlo mi, že by sa mi mohlo podariť zapáliť suchý list vlastným teplom. Ruky sa mi rozžeravili a z listu sa začalo dymiť, ale vôbec sa nevzbĺkol. Ľahla som si na zem a pokúšala sa o to znova a znova.

Odložila som dymiaci list nabok a tvárila sa, že spím, keď sa vedľa mňa objavil Chrixtin a sadol si vedľa môjho nezapáleného ohniska.

Bol ticho, tak som sa na chvíľu otvorila oči a potom ich hneď zatvorila.