ESTERANDIA - Meč nevinnosti

24. Späť domov (prvá časť)

Čaves, lidičky! Konečne prázdniny. :) A konečne ďalšia časť, teda časti, kt. sa teraz pokúsim vydať čo v najkratšom čase za sebou, aby to už konečne bolo po roku kompletné. :)) Tešíte sa? Ja hej.

Ďalej.... ty kokso... a to vážne - VŠEM MOC KRÁSNE ĎAKUJEM za neuveriteľných 5 805 pozretí a ešte neuveriteľnejších 1 507 votov!!! Je to od vás veľmi pekné ♥♥♥

Táákže, užívajte prázdniny a tešte sa na posledné diely Esterandie. ;)

Venované:  :)

Nová informácia o stromoch v Esteranidii mi celkom zdvihla náladu. Už som nemala taký zlý pocit z toho, že sme prišli o Damisa. Je to ako keby tu ešte stále bol, len v inej forme života.

„Takže z Damisa bude nový strom v Sanvingilskom lese," zhrnul to celé Eran.

Chrixtin mi však neskôr spolu s ostatnými vysvetlil, že iba časť jeho duše žije v strome a tá druhá odišla do takzvaného neba, ako ho volajú nevedomí. Tu sa tomu hovorí večné záhrady alebo mŕtve záhrady. Mne osobne sa viac pozdával ten prvý názov.

Cestou sme si pozbierali zopár lesných plodov a rozprávali sa o samých zaujímavých veciach týkajúcich sa Esterandie a života v nej. Chlapci mi sľúbili, že keď už konečne budeme doma v Arlonde, pomôžu mi spoznať mesto, zvyky a mnoho iných vecí vrátane dôležitých informácii. Bude to určite zábava.

Vždy sa mi všetky spätné cesty zdali kratšie a táto nebola žiadnou výnimkou. Ani sme sa nenazdali, kráčali sme lúkou popri previsoch nad Sanvingilsom. Sledovala som nádherný výhľad a predstavy, ako sa tam raz pôjdem pozrieť, sa vrátili. Očami som zablúdila na blížiaci sa búrkový oblak na opačnej svetovej strane, myslím, že to bol východ. Všimli si ho aj ostatní, pretože sa naň začali pýtať Erana, či to náhodou nie je jeho práca. Ten len mykol plecami.

Šli sme už skoro celý deň, keď sme sa konečne blížili k ďalšiemu lesu. Vtedy práve začalo trochu pokvapkávať a boli sme celí šťastní, že sa znovu nachádzame pod ochranou stromov s mohutnými korunami s nahusto rastúcim lístím.

„Stojte," zavelil z ničoho nič Eran a všetci sme sa k nemu otočili. Mali by sme si premyslieť, kadiaľ teraz. Nerád by som sa ešte raz stretol s vražednými Dasilmi alebo tlupou zúrivých trolov."

„V každom prípade, Troliemu územiu sa nevyhneme, ale Dasilov obísť môžeme, samozrejme, ak zistíme kadiaľ," odvetil mu Chrixtin. „Anifenix, vy by ste to tu z nás mali poznať najlepšie. Nemáte nejaký návrh?"

„Pokiaľ ma myseľ neklame, kmeň Dasilov sídli odtiaľto na sever. To znamená, že by sme sa mali držať juhu. No všímajte si okolie. Dasilovia majú svoje územie označené vyrezanými symbolmi v kôre stromov."

Netrvalo dlho, kým sme našli prvý symbol, ktorý sa mne a Vestixovi podarilo objaviť presne v tej istej sekunde. Potom to už bolo úplne jednoduché. Okolo neho sa ťahal nekonečný reťazec ďalších stromov s podobnými symbolmi.

„Akoto, že sme si to predtým nevšimli?" Teraz mi to prišlo úplne primitívne. Symboly nám udierali do očí, vôbec sa ich nedalo prehliadnuť. Keď sme už teda vedeli, kde je hranica, kráčali sme pozdĺž nej alebo sme si to aspoň mysleli.

„Pst," zastavila som ich jedným pohybom ruky a ukázala pred seba. Boli tam totižto dvaja Dasilovia. Vyrábali si z konárov nové šípy a rozprávali sa.

Otočila som sa späť k priateľom, s tým, že určite niekto z nich niečo rozumné vymyslí, no môj zrak zachytil aj niečo iné. Stromy so symbolmi boli desať metrov za nami. Dopekla! Palcom som ukázala za nás a chytila sa za hlavu. Chrixtin si priložil prst k ústam a začal opatrne cúvať smerom k hranici. My sme sa k nemu bez váhania pridali.

Pánužiaľ nám asi nebolo súdené dostať sa z tejto situácie až tak ľahko, keď mi pod nohami zapraskal suchý konárik a Dasilovia na nás okamžite zamierili svojimi šípmi.