ESTERANDIA - Meč nevinnosti

18. Pri jazierku (druhá časť)

Zastavili sme sa na jednom veľmi peknom mieste. Nepôsobilo to tu ako v lese, ale skôr ako v nejakom rajskom parku. Všade rástli kvety a kríky bentílskej ruže. Dokonca sem pomedzi stromy svietilo aj slnko, takže tu bolo dosť svetla.

Eran nás ubezpečil, že nám tu nič nehrozí a môžeme ísť kam len chceme. V tom sme sa všetci rozleteli po lese, každí iným smerom.

Kľučkovala som okolo stromov v lese a kochala sa nádherným okolím. Pri pohľade na zelenú mäkkú trávu som si vyzula čižmy a šla na boso. Vlastne som ani nevedela kam to idem, no niečo ma tým smerom ťahalo. Zakrátko som začula žblnkot padajúcej vody. Pomaly som nakukla pomedzi kríky a uvidela tam malé modrasté jazierko s vodopádom tečúcim z veľkej skaly hneď vedľa. Na skale rástlo mnoho rastlín a bolo to tam samá papraď a mach.

Natešene som sa vybrala k jazierku a od radosti vyskočila do vzduchu. Konečne kúpeľ. Bez ohľadu na to, či som sama alebo nie, som sa rýchlo povyzliekala, vlasy zviazala do uzla a vliezla do vody. Našťastie bola vlažná a príjemná. Zázrak – voda bola úplne čistá, až som dovidela na dno hlboké stopädesiat centimetrov.

 Zbavila som sa všetkej špiny, ktorá sa na mne posledné štyri dni držala a trochu som si aj zaplávala. Z ničoho nič sa tesne pri mne ozval milý dievčenský hlas: „Som rada, že si objavila moje jazierko. Poznám ten pocit, keď sa po dlhšom čase ocitneš opäť v kontakte s vodou."

Strhlo ma a zmätene som sa obzerala. Šlo to od jazierka. „Som pri vodopáde," ozvalo sa dievča.
Pohľadom som zamierila k nemu a zbadala tam na kameni sedieť rozkošnú modrookú dievčinu. Mala na sebe ľahunké modrasto-ružovkasté šaty a dlhé svetlé vlasy jej prekrývali ľavé rameno.

„Ehm, ahoj. Kde si sa tu vzala?" hanblivo som sa spýtala. Cítila som sa hlúpo, keďže som bola nahá, no našťastie vo vode.

„Bývam tu," usmiala sa. „A nemusíš sa predo mnou cítiť trápne za svoju ženskosť. Sme tu zatiaľ len my dve." Tak tým ma trochu upokojila. „A mimochodom, som Aquas Oceana, dcéra Pána vody."

„Oh, ja som..."

„Rixia Gamma. Poznám ťa," skočila mi do reči. „Vo vode sa rýchlo šíria novinky. Aj dažďové kvapky o tebe hovoria," usmiala sa.

„Naozaj?" prekvapene som na ňu pozrela. 

Po pár minútach som sa od nej dozvedela, že jej otec Medervis Oceana každému svojmu potomkovi venuje jedno jazero, potok alebo rieku, že jej matka je morská víla, má veľa súrodencov a dokonca medzi ne počíta aj všetkých vodných živočíchov.  Rozprávala mi aj o svojich schopnostiach. Vie vyčarovať pohár vody a privolať dážď. Predviedla mi aj, ako vie prúd vody prinútiť, aby zmenil tvar a vytriskol smerom nahor. Neskôr mi rozprávala o sestre a jej nešťastnej láske, ako sa zaľúbila do chlapca z močiara a potom zistila, že je to jej brat.

„Hm... mám aj ja nejakých príbuzných?" zamyslela som sa.

„Každí má príbuzných, len ty si sa ešte s nimi nestretla. Žijú veľmi ďaleko. Anifenix má tuším sesternicu, ale neviem, či je to pravda. Paniu noci ešte nikto dobre nepozná. Je to zložité, ani voda mi nedoniesla takéto informácie. To vedia len Páni."

„Prečo sa rodičia nerozprávajú so svojimi deťmi? Mám taký pocit, že tu nikto skoro nič nevie."

„Raz sa dozvieš," usmiala sa a pozrela na mňa. „A na tvojom mieste by som už z vody vyšla, lebo tvoj krásavec o chvíľu príde," povedala. „Veľmi ma tešilo, Rixia, veľa šťastia." Rozplynula sa na vodnú paru.